Keby si súkromná firma stanovila za úlohu proste iba minúť dostatočne veľký balík peňazí, trebárs na vykurovanie, tento cieľ by zrejme splnila ľahko. Firmy si však väčšinou úlohy postavia inak: Napríklad vykúriť svoje priestory čo najlacnejšie, alebo za určitý obnos peňazí vykúriť kvalitne čo najviac priestorov. Stanoviť si úlohu tak, že treba vyhádzať čo najviac prostriedkov, je nedobré a nejeden manažér súkromnej firmy by za takéto uvažovanie pravdepodobne vyletel z kresla.
Ak chcete splniť nejakú úlohu, mali by ste najprv pochopiť systémovú povahu javu, ktorého sa týka. Problematika obrany, dnes taká aktuálna, nie je o nič menej komplexná a o nič menej náročná na pochopenie systémovej povahy javu ako súkromné podnikanie v akejkoľvek oblasti. Ďaleko presahuje rámec toho, ako fungujú samotné ozbrojené sily štátu.
Obrana nie sú len zbrane
Obrana je jednou zo základných funkcií nielen štátu, ale aj spoločnosti ako takej. Presahuje rámec štátneho aparátu historicky aj inštitucionálne. V rámci národnej obrany sa oddávna zabezpečujú najmä dve široké úlohy. Prvou je obrana územia štátu a jeho infraštruktúry, teda teritoriálna obrana. Druhou je prežitie obyvateľstva.
Nechceme spochybniť politický záväzok minúť 2 percentá HDP na obranu ročne. Ale ak má štát na niečo minúť tak veľa peňazí, je dobré pochopiť problém v systémových súvislostiach. Inak sa môže stať, že tieto prostriedky nielenže nebudú použité efektívne, ale môžu sa použiť kontraproduktívne.
Niekoľko drahých zbraňových systémov na území štátu môže z neho urobiť cieľ pre podobné zbrane potenciálneho nepriateľa. Ale samo osebe mu to nezabezpečí ani schopnosť ubrániť svoje územie, ani schopnosť obyvateľstva prežiť vojnový konflikt. Schopnosť teritoriálnej obrany napadnutého štátu je kľúčová aj pri pokusoch o poskytnutie spojeneckej pomoci. Obrana územia štátu však bez účasti jeho občanov dlhodobo nie je možná a bola by zbytočná, ak by to neprežila neprimerane veľká časť obyvateľstva.
Kde sa v obranných koncepciách podeli ľudia?
Práve schopnosť mnohých ľudí na Slovensku prežiť vojnový konflikt je skoro nulová. Táto problematika súvisí s brannou kultúrou občianskej spoločnosti. Občianska branná kultúra sa však u nás v súčasnosti zanedbáva. Dalo by sa povedať, že súčasná štátna politika brannej kultúre celkovo nerozumie a niekedy v tomto smere pôsobí deštruktívne.
Téma prípravy občanov na obranu vlasti a prežitie vojnovej situácie je zaťažená viacerými stereotypmi. „Jednotný systém brannej výchovy obyvateľstva“ (JSBVO) dodnes mnohí intuitívne považujú za jediný možný spôsob, ako sa to dá robiť. Tento normalizačný výtvor sa však nedá mechanicky preniesť do súčasných podmienok.
JSBVO sa tvoril v čase medzi Uznesením ÚV KSČ o JSBVO z roku 1971 a prijatím Zákona o brannej výchove z roku 1973. V čase svojho vzniku bol tento systém už morálne zastaraný. V podmienkach rozvinutej brannej kultúry československej spoločnosti bol krokom späť.
Z hľadiska rozvoja brannej kultúry a prípravy občanov na obranu alebo prežitie vojnovej situácie je problematickým najmä zavádzanie všeobecnej povinnosti. Či už vo forme základnej vojenskej služby alebo povinnej brannej výchovy na školách. Napriek stereotypom, práve nútenosť a plošná povinnosť je pri efektívnom šírení brannej informácie kontraproduktívna. Civilné školstvo by malo pri brannom vzdelávaní občanov plniť skôr len pomocnú funkciu.
Pripomeňme, že za Rakúsko-Uhorska i Československa v uvedených kontextoch figurovali najmä tri zložky: branné spolky, konskripčné vojsko a profesionálna časť vojska. Všetky tieto zložky sa podieľali pri príprave obyvateľstva na obranu vlasti a prežitie vojnovej situácie, utvárali tiež systém obrany štátu a udržiavali brannú tradíciu. Podieľali sa tak na rozvoji brannej kultúry. V súčasnosti zostala funkčná len jedna z týchto troch zložiek – profesionálne vojsko.
Problémom nášho systému národnej obrany je teda hlavne to, že vlastne neexistuje a branná kultúra našej spoločnosti sa systematicky nerozvíja.
Úpadok občianskej brannej kultúry
Pohľad na problematiku brannej činnosti občanov bol hrubo pokrivený v mediálno-politickej kauze okolo už zaniknutej organizácie „Slovenskí branci“ (SB). Skupina bola viackrát označená za „polovojenskú“ a poukazovalo sa na jej extrémistické zameranie. Túto skupinu možno označiť skôr za pseudobrannú a pseudovojenskú, sotva však naozajstnú polovojenskú organizáciu. Nikdy nebola zakázaná, zanikla prirodzenou cestou v roku 2022.
V kauze tak došlo k neprimeranej a potenciálne nebezpečnej normalizácii pojmu „polovojenská skupina“. No aj k prenosu negatívnej nálepky na niektoré, u nás i vo svete rozšírené formy občianskej brannej činnosti, ktoré sa pri veľmi laickom pohľade podobajú na SB, ale nesúvisia s extrémizmom ani s polovojenskými aktivitami. Za istých okolností a v primeranej spolupráci so štátom by mohli byť prospešné pri zapojení mládeže do neozbrojenej brannej činnosti, popularizácií brannej informácie a rozvoji brannej kultúry tak, ako v niektorých iných štátoch.
Iróniou osudu, práve v čase celkového úpadku brannej kultúry a diskusie u nás, vypukla vojna na Ukrajine, ktorá nám vystavila tvrdý účet za dlhodobé zanedbávanie tejto problematiky.
Hrozba vyplývajúca zo stereotypov
Použitím niektorých neprimeraných pojmov a prenesením negatívneho obrazu extrémistickej pseudobrannej skupiny aj na inak vo svete i u nás bežné formy občianskej brannej činnosti, sa v našom politickom diškurze udomácnila predstava, akoby akákoľvek branná činnosť či integrácia občanov bola minimálne krokom ku vzniku „polovojenských skupín“. Vzťah medzi týmito dvoma fenoménmi je však v skutočnosti skôr opačný. Bezpečnostné riziko vyplýva viac z nepochopenia tejto skutočnosti, než z primeraných foriem občianskej brannej činnosti.
Súčasné formy neozbrojenej brannej činnosti občanov, sú dosť mierne v porovnaní s tým, akú podobu mala činnosť branných spolkov na našom území v historicky nedávnej dobe, alebo v porovnaní s tým, akú podobu má dnes v niektorých iných štátoch NATO.
Dlhá tradícia a široká kultúrna základňa
V pobaltských a severných štátoch NATO pôsobia branné spolky, ktoré sú svojou povahou podobné tým, aké poznáme aj u nás z čias Rakúsko-Uhorska či z Československa medzi vojnami a krátko po druhej svetovej vojne. Dnes majú často podobu verejnej alebo štátnej korporácie, čo je v podstate model podobný československému „Zväzu brannosti“ z rokov 1945-1949. V tomto prípade môžeme naozaj hovoriť o polovojenských organizáciách, ktoré majú skutočnú vojenskú výzbroj a ráta sa dokonca s ich bojovým nasadením.
V Poľsku sa ujal model, v rámci ktorého neozbrojené branné spolky s atrapami zbraní spolupracujú pri vojenských cvičeniach so skutočnými ozbrojenými silami. Zúčastnili sa dokonca medzinárodného cvičenia NATO Anakonda 2018.
V našich podmienkach má činnosť občianskych branných spolkov dlhú históriu. Začali vznikať ešte začiatkom 19. storočia a nadväzovali na tradíciu feudálnych mestských domobrán. Vo vývoji občianskej brannej činnosti u nás by sme mohli identifikovať zhruba tri etapy:
Prvou sú branné spolky v podstate podobné tým, aké dnes pôsobia napríklad v Pobaltí, čiže polovojenské organizácie. Tento typ spolkov u nás pôsobil do polovice 20. storočia.
Vznikom Zväzarmu v roku 1951 môžeme hovoriť o novšom type branného spolku, ktorý síce zabezpečoval aj vojenský ozbrojený výcvik, ale už sa nerátalo s jeho priamym bojovým nasadením. V tomto štádiu už nie je korektné hovoriť o polovojenskej organizácii, ale skôr o brannej výcvikovej organizácii.
Na konci 20. storočia sa u nás aj vo svete objavujú nové formy občianskej brannej a športovo-brannej činnosti, pre ktoré sa neskôr ujali názvy ako reenactment, taktická simulácia a najnovšie MilSim (military simulations). Používajú už len zbraňové atrapy a teda nemôže dochádzať k plnohodnotnému vojenskému výcviku. Ťažia však zo širokej dostupnosti informácií v súčasnej spoločnosti. Môžu byť prospešné pri osvojovaní teoretických branných vedomostí a niektorých praktických zručností.
Problém je viac metodicko-výukový než politický
Na okraji týchto nových foriem športovo-brannej činnosti sa od istej doby začínajú objavovať variácie, ktoré využívajú rôzne aktívne zbraňové simulátory (napríklad airsoft, laser tag či laser airsoft). Nepovažujeme ich za brannú činnosť, ale skôr za zábavu. Sú podporované aj komerčným tlakom a hojne sa propagujú, no je dôležité zvážiť zdravotné, ale aj metodicko-výukové riziká týchto hier. Virtuálne počítačové hry nepovažujeme za brannú činnosť vôbec. Ich riziká sa vo svete už diskutovali.
Na Slovensku sa však spolu s nešťastným prístupom k brannej činnosti občanov prehliadajú aj riziká jej metodicko-výukových deviácií. V kauze okolo SB sa diskutovali riziká vyplývajúce z politického zneužitia brannej činnosti. Branná zložka problému tu však bola poňatá dosť nekompetentne. Vznikla tak situácia, keď pod vplyvom prehnaných pojmov nedokážeme, na rozdiel od iných štátov, využiť potenciál nových foriem občianskej brannej činnosti, no na druhej strane prehliadame zdanlivo banálnejšie, ale reálnejšie riziká.
Tak problém zneužívania tejto činnosti pre rôzne účely, ako aj problém metodicko-výukových deviácií, by do značnej miery vyriešil vznik solídnych, etablovaných inštitúcií pôsobiacich na poli občianskej brannej činnosti. Naša branná tradícia tu však zatiaľ zostala nevyužitá.
Branná kultúra proti brannej nekultúrnosti
V rozpore s hore zmieneným stereotypom práve novšie a „vyššie“ vývojové štádiá občianskej brannej činnosti môžu byť kultúrnou prekážkou tomu, aby sa ujali tie „nižšie“. Čiže rozvoj novších, menej militarizovaných, ale pre mladých ľudí príťažlivých foriem brannej činnosti, môže zabrániť tomu, aby tu v určitej situácii začali vznikať skutočné polovojenské skupiny.
Efektívnou formou, ako podchytiť a kultivovať tieto nové formy brannej činnosti občanov, je využitie a modernizácia historicky vyskúšaných foriem jej organizácie. V predvojnovom i povojnovom Československu sa vyvíjalo veľké úsilie na to, aby vznikli so štátom spolupracujúce „vlajkové“ branné organizácie. Poslednou v ich rade je už zmienený Zväzarm.
Možno je načase obnoviť diskusiu o vzniku štátom sponzorovanej brannej organizácie, ktorá by sa primeraným spôsobom podieľala na stanovení spoločenských no hlavne metodicko-výukových štandardov pre solídnu brannú činnosť občanov. Spolupracovala by so štátom aj s ostatnými zložkami občianskej spoločnosti, pomáhala by pri brannom vzdelávaní, popularizácii brannej informácie ako aj rozvoji brannej kultúry a tradície.
Zmienená diskusia na Slovensku už v minulosti prebiehala, no bola politicky odmietnutá – veľmi neprezieravo a pod vplyvom odborne diskutabilných argumentov.
Čaká sa na prekvapenie, ďalšiu vládu či nového prezidenta?
Súčasná vláda by príjemne prekvapila, ak by bola schopná tejto diskusie. Uvidíme, či sa takéhoto príjemného prekvapenia dočkáme. Dôležité je aj to, akú pozíciu a či vôbec nejakú tu zaujme nový prezident.
Práve hlavný veliteľ armády a priamo zvolený zástupca občanov je ten, kto by mal mať koncepciu a chápať národnú obranu nielen cez optiku zbrojných nákupov... Ale aj v primeraných spoločenských súvislostiach, tak aby bola spoločnosť naozaj pripravená prežiť prípadnú vojnovú situáciu a nielen za veľké peniaze zo seba urobiť terč potenciálneho vojenského útoku.
Deficit brannej kultúry sa nedá vyrovnať tým, že sa proste iba vyhádže veľa peňazí na drahé hračky. Úlohou Ozbrojených síl SR nie je primárne rozvoj občianskej brannej kultúry; armáda bola v tomto smere odkázaná na branné spolky aj v časoch, keď bol jej spoločenský význam oveľa väčší, ako je tomu dnes. Brannou kultúrou nie je ani to, že raz za rok politici pri pamätníku SNP v Banskej Bystrici odrecitujú v podstate stále tie isté klišé. A už vôbec to neprospieva schopnosti bežných ľudí, civilistov, prežiť prípadný vojnový konflikt. Pritom práve toto je najpodstatnejšie...
Doba sa zmenila, aj my by sme sa mali zmeniť
Po zániku socializmu u nás bol z pochopiteľných dôvodov odmietnutý aj normalizačný model brannej činnosti. Brannú problematiku sme na Slovensku začali vnímať ako niečo na okraji života spoločnosti. Plošnosti a nútenosti normalizačných prístupov sa treba jednoznačne vyhnúť. Ale branná problematika dnes už nie je spoločensky okrajovou záležitosťou. Je príliš závažná geopoliticky aj vnútropoliticky a investujú sa do nej veľké peniaze.
Ak nemajú tieto investície urobiť viac škody ako osohu, je nutné, aby druhou stránkou nákladných zbrojných nákupov boli investície do rozvoja brannej kultúry našej spoločnosti a efektívneho branného vzdelávania občanov na modernej báze. Rozvoj brannej kultúry má aj ekonomický rozmer. Vytvára priestor na to, aby sa do tých magických 2 percent HDP zarátali aj prostriedky, využité na rozvoj občianskej vybavenosti.
Pramene:
Bartóková, Eleonóra (1986): Zväzarm. Výber článkov z regionálnej tlače. Okresná knižnica Trnava.
Čaplovič, Miloslav (2001): Branné organizácie v Československu 1918 – 1939. (So zreteľom na Slovensko). MO SR.
Hudek, Ľudovít (1986): Ochrana a obrana socialistické vlasti. Mladá fronta.
Jones, Chris: „Fake Guns, Fictional Battles, Real Uniforms: Inside the Immersive World of MilSim.“ The New York Times, 26.9.2020, web, 21.1.2024.
Kolektív (1953): Za rok budeš jedným z nich. Zväzarm.
Kozubal, Marek: „ ̦ Anakonda - 18ʼ: Cywile z atrapami w ogniu walki“. Rzeczpospolita, 6.11.2018, web, 21.1.2024.
Miler, Milan: „Poslání a úkoly branné výchovy obyvatelstva.“ In: Michňák, Alois a kol. (1987): Obrana socialistické vlasti. Horizont.
Matyasik, Grzegorz – Urych, Ilona: „Preparing youth for defence: Socialization, education and training of young people in Europe for national security.“ Security and Defence Quarterly, 38(2)/2022, web, 21.1.2024.
„Defence and Security Culture.“ Ministerio de Defensa. [Ministerstvo obrany Španielskeho kráľovstva], n.d., web, 21.1.2024.
„Minister Gajdoš na konferencii k téme branných aktivít.“ MO SR, 12.9.2017, web, 21.1.2024. [tlačová správa]
„Nastoupená jednotka Národní gardy na Zbraslavi.“ VHÚ Praha, MO ČR, n.d., web, 21.1.2024.
„Poliaci masovo vstupujú do milícií, v lesoch cvičia na vojnu s Ruskom“. HN online, 25.3.2015, web, 21.1.2024.
„Pražská jednotka Národní gardy ve 30. letech 20. století.“ VHÚ Praha, MO ČR, n.d., web, 21.1.2024.
„Příslušníci Národní gardy vzdávají čest státní hymně.“ VHÚ Praha, MO ČR, n.d., web, 21.1.2024.
„Slovenskí branci sa oháňajú láskou k vlasti, podľa vnútra patria k militantom.“ Pravda, 27.2.2015, web, 21.1.2024.
„Slovensko plánuje pokračovať v plnení dvojpercentného záväzku HDP na obranu.“ Trend, News and Media Holding, 28.11.2023, web, 21.1.2024.
www.kaitseliit.ee Kaitseliit [Estonian Defence League/ Estónska branná liga – oficiálna webstránka], web, 24.1.2024.
www.mpk.fi Maanpuolustuskoulutusyhdistys [National Defence Training Association of Finland / Národné branné výcvikové združenie Fínska – oficiálna webstránka], web, 21.1.2024.
www.sauliusajunga.lt Lietuvos šaulių sąjunga [Lithuanian Riflemen ̓s Union/ Litovský strelecký zväz – oficiálna webstránka], web, 21.1.2024.
Zákon zo dňa 5. decembra 1868 o brannej moci, vlastibrane a domobrane, č. 151/1868 R.z., čiastka LXVI.
Zákon č. 193/1920 Sb. a n. Branný zákon.
125/1945 Sb. Dekrét prezidenta republiky zo dňa 27.10.1945 o zriadení Zväzu brannosti.
Zákon č. 138/1949 ktorým sa zrušuje Zväz brannosti.
Zákon č. 40/1961 Zb. o obrane ČSSR.
Zákon č. 73/1973 Zb. o brannej výchove.
- Upozornenie
Upozornenie: Redakcia sa nemusí stotožňovať s názorom autora
