Bola jeseň uplynulého kalendárneho roka, keď sa celé Slovensko jedného rána dozvedelo o zadržaní špeciálneho prokurátora Dušana Kováčika. Vidieť šéfa Úradu špeciálnej prokuratúry, ktorý dohliada na najťažších zločincov v krajine, v putách nie je príliš lichotivý obraz. Latka zostala po pôsobení D. Kováčika prakticky na zemi, otázne je iba to, kto ju zdvihne.
Menoslov prihlásených kandidátov napovedá, že sa blíži jednoznačne zmena k lepšiemu. Nikto z nich nie je vyslovene nekvalifikovaný, či dokonca závadový. Špekulovať sa dá azda iba pri mene bývalého ministra spravodlivosti či vnútra Daniela Lipšica, u ktorého je na diskusiu skôr jeho aktívna politická minulosť než odborný kredit.
Ostatní kandidáti – Ján Šanta, Peter Kysel aj Vasiľ Špirko – pochádzajú z úradu, ktorému chcú šéfovať. Každý z nich má na to dostatočné predpoklady, či už morálne alebo profesionálne. Otázne je, či dajú politici prednosť ľuďom z prostredia prokuratúry, alebo sa rozhodnú pre advokáta, ktorý môže mať stále medzi nimi silnú podporu.
Súčasná koalícia už nedávno pomerne dobre zvládla voľbu generálneho prokurátora, hoci samotnému hlasovaniu predchádzali ostré koaličné debaty. Kreslo napokon obsadil Maroš Žilinka, ktorý by vo finále mohol byť nielen ideálnou náplasťou po Dobroslavovi Trnkovi a nevýraznom Jaromírovi Čižnárovi.
Obdobné silné meno si zaslúži aj Úrad špeciálnej prokuratúry. Meno inštitúcii roky kazil D. Kováčik, ktorého jedinou prácou bola zrejme úslužná nadpráca pre rôzne pofidérne skupiny. Na ilustráciu stačí fakt, že je momentálne vo vyšetrovacej väzbe a obvinený z viacerých závažných trestných činov.
Prokuratúra má voľbou držiteľa druhého najdôležitejšieho postu ideálnu šancu na hlboký nádych. Je totiž zjavné, že v inštitúcii stále pracujú šikovní a dôslední ľudia, ktorí len zatiaľ nedostali možnosť, aby ich riadil niekto, kto nemusí pred vymenovaním telefonovať na tie správne čísla.
