Aktuálne striedajú v EÚ jednu dobrú správu (odznievajúca pandémia) iné zlé správy v podobe enormného prievanu vo verejných financiách členských štátov. Kým do konca roku 2019 sa úroveň verejného dlhu v pomere k HDP neustále znižovala, hneď od prvého kvartálu 2020 došlo k dramatickému obratu a rastu zadlženia európskych štátov.

Taký nárast dlhov si krajiny eurozóny nepamätajú

Ako ukázala naša analýza v analytickom tíme Goldenburg Group, rok 2019 uzavrela eurozóna s verejným dlhom vo výške 84 percent výkonu meraného HDP. Avšak už koncom júna 2020 vyzerala bilancia zásadne horšie, keď dlh stúpol o 11 percentných bodov. Do konca septembra 2020 dlh narástol ešte o ďalšie viac ako dva percentuálne body. Ak to sčítame, tak v priebehu deviatich pandemických mesiacov 2020 zadlženie celej eurozóny narástlo o hrozivých 13,3 percentného bodu. Takýto skokový rast nemá v histórii eurozóny obdobu.

K rekordnému nárastu najviac prispeli krajiny na juhu Európy ako Taliansko, Španielsko, Grécko, Portugalsko a Cyprus. V každej z týchto krajín už zadlženie prekročilo hranicu 100 percent HDP a stúpa. Medzi „lídrov“ patrí Taliansko s dlhom až 154,2 percenta HDP k 30.9. 2020. A Grécko, krajina, ktorá v posledných rokoch zažila cielenéa útrpnéoddlžovanie a do pandémie vstupovala s dlhom na úrovni 180 percent HDP, opäť začalo naberať nové dlhy a momentálne dlhuje už dvojnásobok svojho ročného hospodárskeho výkonu.

Rast dlhov neobišiel ani rozpočtovo prísne štáty

Tento trend neobišiel ani krajiny, ktoré sa považovali dlhodobo za rozpočtovo prísne. Napríklad Rakúsko sa dlhom priblížilo k 80 a Nemecko k 70 percentám. Na druhej strane, v eurozóne sa ešte stále nájdu krajiny, ktoré plnia maastrichtské kritérium verejného dlhu (čiže maximálne 60 percent HDP). Patria k nim pobaltské štáty, Írsko (ktoré je však už tiež na hrane), Malta, Holandsko a Slovensko.

Treba povedať, že rast verejného dlhu krajín eurozóny je do nejakej miery pochopiteľný. Takisto eurozóna v tomto trende nie je sama. Aj množstvo ďalších krajín svoje dlhy počas pandémie zvýšilo. Štáty na ekonomické dopady pandémie reagovali investíciami, snažili sa udržať dopyt a limitovať prepad ekonomiky. Ak by tak neurobili, výsledok sa by vysoko pravdepodobne podobal veľkej hospodárskej kríze z 30. rokov 20. storočia.

Peniaze pumpované do trhu sa vracajú ako vklady do ECB

Špecifickým problémom sa však v eurozóne ukazujú následky fiškálnej politiky ECB. Program kvantitatívneho uvoľňovania, ktorý Európska centrálna banka spustila v roku 2019 po tom, čo sa inflácia v eurozóne dlhodobo držala hlboko pod hranicou dvoch percent, sa v roku 2020 zásadne rozšíril.

Výsledkom je výrazný rast celkovej súvahy Európskej centrálnej banky v uplynulom roku na takmer 7 biliónov eur. Ten skok je extrémny: v porovnaní s koncom roka 2019 ide o 50 percentný nárast. Na strane aktív je najväčší nárast viditeľný u dlhodobých refinančných operácií (približne 1,2 bilióna eur), pri cenných papieroch držaných z dôvodu výkonu menovej politiky ide o rast o zhruba jeden bilión eur.

Zásadné je však zistenie, že zmena týchto dvoch položiek sa na pasívnej strane bilancie ECB prevažne zrkadlí vo vkladoch bankových inštitúcií v ECB s prírastkom o 1,7 bilióna eur. Inak povedané, hoci sa Európska centrálna banka snaží kupovaním vládnych dlhopisov a ďalších cenných papierov dostať peniaze do obehu a tým podporiť dopyt, v skutočnosti sa jej to veľmi nedarí. Väčšina financií sa vracia späť do ECB v podobe vkladov komerčných bánk.

Autor je výkonný riaditeľ a vedúci investičného výskumu Goldenburg Group

Upozornenie

Upozornenie: Redakcia sa nemusí stotožňovať s názorom autora