Slovenským populistickým vládam trvalo menej ako 20 rokov, kým dostali verejné financie na kolená. Pre aktuálnu slovenskú vládu, ktorá si to vskutku zaslúži, prichádza horúca konsolidačná jeseň. Stále je však na tom lepšie ako ešte rozhadzovačnejšia predchádzajúca koalícia, ktorej strany postupne miznú z povrchu zemského.
Slovensko potrebuje diaľnice, a pre vládu je to priorita. Krajina, ktorá nemá základnú dopravnú infraštruktúru, dokáže len ťažko dlhodobo nadpriemerne rásť. Financovať diaľnice zo štátneho rozpočtu je však čoraz väčší problém. Štátna kasa nie je tým svetlom na konci tunela, ktorých Slovensko potrebuje za miliardy a miliardy eur. A tak sa hľadajú zdroje, odkiaľ na ne zobrať.
Predseda najmenšej koaličnej strany v nedeľu opäť oprášil nápad, aby za diaľnice zaplatili sporitelia na dôchodok. Keďže slovenská štátna kasa je prázdna, prakticky jediné domáce peniaze ležia na účtoch v bankách alebo na dôchodkových účtoch druhého piliera. A tak nie je prekvapujúce, že vláda rozmýšľa, ako sa k nim dostať. Kým k bankovým účtom ľahká cesta nevedie, nasporené peniaze na dôchodok by sa predsa len mohli presmerovať na diaľnice.
Šéf národniarov naznačil, že tých „10 až 15 miliárd by sme mohli dať do diaľnic“. Inak povedané, všetko, čo si ľudia za posledných 20 rokov nasporili, by smerovalo na štátne projekty. To je vskutku silná šálka kávy. Dôvodov je mnoho.
Prvým je, že štátny priebežný dôchodkový systém je na tom tak zle, že budúce dôchodky z prvého piliera majú veľmi neistú veľkosť. Ak si chcú byť ľudia ako-tak istí nejakými peniazmi na dôchodok, musia si sporiť v druhom alebo treťom pilieri. Takéto peniaze im dávajú aspoň akú-takú istotu príjmov v budúcnosti.
Druhým je, že pokiaľ majú navolenú správnu stratégiu a peniaze držia v akciových fondoch, peniaze majú alokované bezpečne. Títo ľudia držia účastiny v najväčších svetových firmách, ktoré ako celok nikdy neskrachujú. Naopak, garantujú dlhodobo nadpriemerné výnosy. Cieľom nového návrhu je prejsť z tejto istoty do neistoty štátom garantovaných projektov. Ak slovenský štát medzitým zbankrotuje, ľudia o svoje peniaze do veľkej miery prídu.
A tretí dôvod je, že aj ak neprídu, výnosy, ktoré za ne dostanú, budú minimálne, respektíve žiadne. Šanca na to, že štát dokáže z nových diaľnic generovať pozitívny cashflow v priebehu 20 rokov, je nanajvýš otázna. Stať sa tak môže, že po fiasku núteného investovania do štátnych dlhopisov spred vyše dekády príde fiasko núteného investovania ešte do neistejších štátnych projektov. Slováci tak prídu o ďalšie miliardy a miliardy eur.
Inak, nie je to iba slovenská snaha. Krajiny po celom svete si brúsia zuby na peniaze sporiteľov. Avšak história ukazuje, ako píše Economist, že penzijný nacionalizmus zlyhal. Krajiny, ktoré ho skúšali a nútili občanov, aby investovali doma, ako Kanada a Austrália, nakoniec s touto politikou skončili. Dôvodom je, že zistili, že nakoniec ich obyvatelia budú mať na dôchodku menej peňazí a štát to vyjde nakoniec ešte drahšie.
Slovenská vláda však môže pokračovať v bežnej praxi a plne ignorovať ekonomické poučky a skúsenosti. Ak by to spravila, budúci slovenskí dôchodcovia sa stanú hrdými vlastníkmi slovenských diaľnic. Ak ale budú chcieť, aby im aj diaľnice zaplatili dôchodky, neostane im nič iné, ako zaviesť na diaľniciach nové mýto. Sami sa tak nakoniec na svoje dôchodky poskladajú.
Skutočná alternatíva je iba jedna – po dvoch dekádach deštrukčnej politiky začať konečne robiť veci zodpovedne a udržateľne. A pozrieť sa najmä na výdavkovú stranu vlády. Keby vláda dokázala spraviť skutočný audit verejnej správy, zistila by, že by mohla ušetriť miliardy a miliardy eur. To by však politické strany museli prestať využívať verejnú správu ako odkladisko pre svojich verných a štát ako nástroj kupovania si voličských hlasov.
