Debata o S-300 ukazuje, že pri vlastizradcoch sme sa nič nenaučili

V piatok sme sa dozvedeli, že Slovensko Ukrajine darovalo systém protivzdušnej obrany s názvom S-300. Túto informáciu zverejnil premiér počas svojej cesty do Kyjeva. A následne sa začala hystéria zo všetkých strán.

Hlavným argumentom tých, ktorí odmietajú odovzdanie systému S-300 Ukrajine, je, že jeho darovanie nás môže zatiahnuť do vojny.

Toto tvrdenie je minimálne prehnané, keďže dodávky zbraní od iných štátov pre bojujúce strany sú bežnou vecou v každej vojne a neznamenajú automatické vypovedanie vojny. Príklady nájdeme azda v každej vojne v modernej histórii a výnimkou, samozrejme, nie je ani táto. Všetci veľmi dobre vedia, že Ukrajinu podporuje vojensky Poľsko, Británia, Francúzsko, USA, Austrália či Česko, a všetkým je jasné, že Rusko im preto nevyhlási vojnu.

S-300 je navyše obrannou, nie útočnou zbraňou. Platí to aj napriek tomu, že iné štáty boli pri dodávke tohto typu obrannej zbrane opatrnejšie (zvlášť to platí pre Turecko).

Hystéria nechýba ani na druhej strane. Ukázal ju napríklad poslanec Ján Benčík, keď podal trestné oznámenie na Roberta Fica za to, že zverejnil šesťsekundové video zobrazujúce vlak, ktorý viezol slovenský protiraketový systém na Ukrajinu. Pritom podobné zábery zverejnila už dva dni pred ním televízia Markíza, ktorá s nimi dokonca konfrontovala ministra Naďa. Ten vtedy poprel, že by išlo o systém S-300 aj to, že ide o zásielku na Ukrajinu.

Podobne trápne vyznievajú aj príspevky Ozbrojených síl SR na Facebooku, ktoré sa v zápale hystérie „pochválili“, že náš jediný protiraketový systém, ktorý sme dosiaľ vlastnili, bol vlastne vrak, ktorý sme od roku 1991 poriadne neservisovali, opravovali ho len na kolene, mal len veľmi slabý dosah a dokonca nebol ani kompatibilný s výzbrojou používanou v NATO. Skutočne výborná vizitka našej armády.