Čína nechce ísť cestou Ruska. Prinesie to ekonomickú pohromu pre ňu a aj pre zvyšok sveta

Frustrácia, ktorú Čína nezažila už dekády, vyplávala počas minulého víkendu znenazdajky na povrch. Protesty v mnohých mestách krajiny ukázali veľkú nespokojnosť ľudí s pretrvávajúcou politikou nulového covidu. Byť zatvorený týždne či mesiace v izolácii neprináša iba psychickú frustráciu, ale aj výrazné ekonomické spomalenie. Ani jedno však nie je pre nové vedenie Číny podstatné.

Prezident Si Ťin-pching vie už vyše dekády, že západ Čínu podviedol. Prudký ekonomický rast, na ktorom bol čínsky úspech postavený, sa skončil v roku 2011 trvalým ekonomickým spomalením. Odvtedy čínska ekonomika prežíva iba na základe exponenciálne rastúceho dlhu.

Nové komunistické vedenie si je dobre vedomé problémov, ktoré pred stranou stoja. Diktatúra sa dá totiž udržať iba na základe silného ekonomického rastu alebo silnej armády. Domáca cenzúra, sledovanie obyvateľstva, rastúce obmedzovanie osobných slobôd či masívne nasadenie policajných jednotiek nie je náhodné. Naopak, je prirodzenou reakciou vládnej moci na ochranu pred masovou nespokojnosťou.

A rovnako aj politika nulového covidu. Tá nie je primárne o ochrane domáceho obyvateľstva, je o udržaní kontroly nad ním. Preto môže pretrvávať roky a byť súčasťou zabezpečenia kontinuity vedenia komunistickej strany. Tá sa totiž poučila od komunistického Ruska a jeho chyby nechce nikdy zopakovať.

Karol Marx dobre vedel, že socializmus nie je možné aplikovať na ekonomicky zaostalú spoločnosť. Naopak, ak má uspieť a ľudia ho majú akceptovať, musí sa aplikovať na vyspelú kapitalistickú spoločnosť. Pretože socializmus nedokáže bohatstvo tvoriť, iba ho „spravodlivo“ distribuovať. V. I. Lenin a jeho nasledovníci spravili chybu, keď chceli príchod socializmu urýchliť. Po niekoľkých dekádach vznikol stav, kedy krajina nedokázala produkovať ani základné potraviny. Prišla perestrojka a nakoniec aj koniec ruského komunizmu.

Čínska komunistická strana sa poučila a kapitalizmus rozumne použila na prudký rozvoj ekonomiky. Veľká finančná kríza a následné prudké spomalenie globálneho rastu však spôsobilo, že čínska ekonomika zastala na pol ceste k vytúženému výsledku. A teraz, keď sa začínajú hromadiť ekonomické problémy, vláde neostáva nič iné, ako cestu pomaly opustiť a snažiť sa nájsť vlastnú k vytúženému socialistickému cieľu. Na tejto ceste sa nebudú tolerovať žiadne protesty ani odlišné názory vytvárajúce spoločenskú neistotu.

Pre krajinu už nebude prioritou ekonomický rast a finančná stabilita. Preto vláda umožnila korekciu na trhu nehnuteľností – hlavnom zdroji domáceho bohatstva. A nedbá ani na ekonomický pokles spôsobený neustálymi uzávermi. Priorita je zabezpečenie domáceho poriadku. Tým sa cesta západu a východu natrvalo oddeľuje.

Kým sa dlhodobé následky ešte len dostavia, tie krátkodobé už prišli. Z Číny sa stáva zdroj globálnej deflácie. Agregátny dopyt v krajine klesá a spolu s ním aj ceny komodít či tovarov, no najmä ropy. Tá pokračuje v stratách, keď od svojho júnového vrcholu stratila už tretinu hodnoty. Pre Európu, ale aj pre zvyšok sveta, je to z hľadiska cien energií a inflácie dobrá správa. Z ostatných hľadísk správa zlá.