Centrálne banky by mali spomaliť, inak hrozí smršť odporu

Návrat inflácie z ríše mŕtvych ukončil éru uvoľnenej menovej politiky. Americká centrálna banka, Európska centrálna banka a ďalší plánujú zmenšiť svoje súvahy, no ide o proces, ktorý sa bude s najväčšou pravdepodobnosťou vyvíjať veľmi pomaly. Medzitým sa gro ich práce vykoná staromódnym spôsobom: zvýšením krátkodobých úrokových sadzieb, aby sa obmedzil agregátny dopyt. Politici by si však mali dávať pozor, aby sa neprenáhlili.

Najnovší cyklus menového uťahovania je vysoko synchronizovaný. Fed, ECB a Bank of England síce nezačali zvyšovať sadzby v rovnakom čase, no všetky ich od septembra zvýšili o 200 bázických bodov. A všetci používajú podobne tvrdý slovník, aby potvrdili svoj záväzok obmedziť rast cien.

Táto uniformita je zvláštna vzhľadom na dôležité rozdiely v dynamike inflácie v jednotlivých ekonomikách. Zoberte do úvahy napríklad vplyv raketovo rastúcich globálnych cien energií. Pre čistých dovozcov energie, ako je Európa, tento trend znamená negatívny obchodný šok – rast dovozných cien prevyšuje rast vývozných cien. To prináša okamžité inflačné účinky, ale časom to narúša reálne príjmy a potláča agregátny dopyt. Francúzske ministerstvo financií odhaduje, že straty reálneho príjmu v porovnaní s úrovňami pred pandémiou dosiahli na konci roka 2022 tri percentá HDP v dôsledku vplyvu medzinárodného obchodu.

Ale Spojené štáty – čistý vývozca energií – nečelia žiadnemu takémuto šoku, takže faktory spôsobujúce infláciu v USA musia byť odlišné. V snahe zabezpečiť cenovú stabilitu by centrálne banky mali tieto rozdiely zohľadňovať, a nie postupovať podľa rovnakého návodu.

Samozrejme, niekto by mohol namietať, že snahy centrálnych bánk – najmä ich jastrabia rétorika – fungujú. Inflačné očakávania sa v eurozóne, USA a Spojenom kráľovstve skutočne stabilizovali. Existuje však dôvod obávať sa, že tvorcovia politík zachádzajú príliš rýchlo – najmä v Európe, kde si energetická kríza momentálne vyberá veľkú daň na reálnych disponibilných príjmoch.

Presne o to tu ide. Na základe vlastných predpovedí ECB možno vyvodiť, že jej cieľom je dosiahnuť 2-percentný inflačný cieľ v roku 2025. BOE zase predpovedá, že spotrebiteľská inflácia klesne na 1,4 percenta – výrazne pod 2-percentný cieľ – vo štvrtom štvrťroku 2024. V USA je stredná projekcia Federal Open Market Committee pre infláciu výdavkov na osobnú spotrebu na rok 2024 na úrovni 2,5 percenta.

Podľa historických štandardov ide o veľmi prudké poklesy. Keď sa Paul Volcker stal v lete 1979 predsedom Fedu, ročná miera inflácie presiahla 11 percent. Koncom roka 1982 – po dvoch recesiách, z ktorých druhá bola brutálna – sa mu podarilo znížiť infláciu na 3,8 percenta. Hoci sa očakávania stabilizovali, inflácia zostala zvýšená, aj keď stabilná, roky, v priemere takmer 4 percentá v rokoch 1983 až 1990.