Bruselský konfident: Fico sa nepoučil z chýb maďarskej a poľskej opozície

Vzťah medzi stredoeurópskymi elitami a Európskou úniou je definovaný komplikovanou históriou a početnými komplexmi. V našom geografickom priestore žnú úspechy strany (Fidesz a PiS), ktoré populistickým spôsobom odmietajú súčasné smerovanie a politiku Bruselu. Ich ideologické chápanie konfliktu spočíva v zobrazení nesplnených sľubov a marginalizácii národných záujmov čerstvo začlenených krajín spoločenstva.

Často používaným argumentom je počínanie krajín západnej Európy s Francúzskom, na čele s Holandskom. Napriek svojej nominálnej liberálno-demokratickej orientácii Paríž a Haag realizujú národnú politiku bezohľadne až cynicky. Stačí si spomenúť na Macronove pytačky s ruským prezidentom Vladimírom Putinom alebo na poznámky holandského premiéra Marka Rutteho na margo ukrajinského členstva v Európskej únii.

Priamo v rozpore s euroskepticizmom veľkej časti konzervatívcov pôsobia postoje liberálnej a postkomunistickej ľavice. Aj ona však trpí vlastným komplexom. V snahe dosiahnuť západnú úroveň života sa stala obhajcom plnej euroatlantickej integrácie za každú cenu.

Mnohí z jej predstaviteľov odmietli dlhý zoznam štátotvorných tradícii stredoeurópskych štátov a presadzovali bezkriticky model, kde postkomunistické krajiny mali preberať západoeurópske metódy bez žiadnej regionálnej adaptácie. Sympatizanti uvedeného smeru mali pritom často pocit nízkej sebahodnoty a pôsobili bezkriticky vo vzťahu k západným partnerom.

V Poľsku sa na spomenutých postkomunistických politikov, novinárov a intelektuálov hovorí ako na predstaviteľov takzvaných „Michnikowszczyzny". Neologizmus nadväzuje na osobu dlhoročného šéfredaktora liberálne ladenej Gazety Wyborczej Adama Michnika. Ten je v liberálnych opozičných kruhoch považovaný takmer za svätca, sympatizanti vládnej pravice v ňom zase vidia symbol prehnitého establishmentu.

Intelektuálno-politický konflikt dvoch svetonázorov opäť zavítal k bránam Bruselu. Tentokrát sa však na podmienky právneho štátu neprišla sťažovať opozičná delegácia z Poľska alebo Maďarska, ale zo zabudnutého Slovenska.

Beňovej karta

Slovensko si v posledných rokoch zvyklo na špecifický vzťah s Bruselom. Zatiaľ čo pozornosť europoslancov a komisárov sa sústredila najmä na šantenie zo strany Budapešti a Varšavy, v Bratislave si mohli vydýchnuť. Ficova vláda bola do vraždy Jána Kuciaka a jeho snúbenice považovaná za spoľahlivého partnera uprostred kotliny „problematických” štátov.

Dokonca aj po búrlivej jari v roku 2018 sa Smeru podarilo čiastočne sanovať svoj imidž na Západe. Svoju úlohu pri tom určite zohrala prestíž a povesť rezortu zahraničných vecí pod vedením Miroslava Lajčáka, ale aj prítomnosť umiernenej tváre sociálnych demokratov v Bruseli Moniky Beňovej. Ilúzia poctivej sociálnodemokratickej strany by sa bez prítomnosti matadorky európskej politiky rozpadla omnoho skôr.

Na jar v roku 2022 je situácia v mnohom odlišná. Pandémia, vojna a vysoká inflácia zmenili priority mocných a diametrálne zmeny nastali aj na Slovensku. Proces „očisty” sa dostal z fázy vysokopostavených úradníkov a politických magnátov do domény opozičných lídrov.

Napriek tomu, že téma boja proti korupcii bola vinou samotnej vlády do značnej miery kompromitovaná, úplatkárske tendencie na najvyšších poschodiach silových zložiek sú nepopierateľné. Komunikačné prešľapy a arogantný prístup koaličných politikov nestačili na politickú záchranu predstaviteľov bývalej garnitúry. Nastal čas na konfrontáciu.

Pozor! Zlý Smer

Keď v hre je osud trojnásobného premiéra a lídra opozície, pravidlá politického súboja prestávajú existovať. Do bitky o vlastníctvo Slovenska boli povolaní všetci, a to vrátane druhej a tretej ligy politických rétorov, čo účinne dokazuje nedávna činnosť podpredsedu Smeru Juraja Blanára. Cieľom je zrejme vyvolať čo najväčšie pochybnosti u obyvateľstva a vyčkávať na chybu zo strany emotívne naladených koaličníkov.

Tvrdá domáca antikampaň sa však nevylučuje s ofenzívou bruselských salónov. Skrytým esom v rukáve Smeru nie je nikto iný ako Monika Beňová. Samozrejme v Bruseli a Štrasburgu sa pohybuje viacero koalične orientovaných europoslancov, no žiaden z nich nemá tak dlhú stáž ako dlhoročná politická spojenkyňa Roberta Fica.

Jej kontakty v rámci vplyvnej Strany európskych socialistov poskytujú strane vhodnú platformu na popularizáciu svojej verzie príbehu o ukradnutom štáte.

Čiastočne je na mieste porovnanie s poľským expremiérom Donaldom Tuskom. Ten z pozície predsedu Európskej rady, neskôr ako prezident Európskej ľudovej strany, dokázal vyvíjať značný tlak na poľskú konzervatívnu vládu strany Právo a Spravodlivosť v súvislosti s kontroverznými reformami justície. Miestna opozícia síce získala značnú pozornosť bruselských eurokratov, no zaplatila za to vysokú cenu.

Zábery sťažujúcich sa politikov, ktorí v zahraničí nadávajú na svoju krajinu, nepatria medzi optimálne marketingové ťahy. Obzvlášť to platí v prípade, keď niektorí členovia opozície volajú po sankciách a obmedzení členských práv daného štátu. Pre mnohých voličov to pôsobí nielen ponižujúco, ale aj nedôstojne.

Mediálna kompromitácia

Predovšetkým však ide o perfektný nástroj na diskreditáciu jednotlivcov pred nenáročným publikom. Odstrašujúcim príkladom môže byť pôsobenie poľskej verejnoprávnej televízie TVP. Provládne orientovaní novinári počas reportáži o pôsobení Donalda Tuska dookola používajú ten istý úryvok nahrávky, v ktorej bývalý poľský premiér hovorí v nemčine počas bilaterálneho rokovania vlád. Dôraz sa kladie najmä na frázu vytrhnutú z kontextu „für Deutchland“ (pre/za Nemecko).

Samozrejme koalíciou ovládané verejnoprávne médium ešte na Slovensku zatiaľ nehrozí, osoba R. Fica je medzi novinármi vrcholne nepopulárna. Preto Smer nemôže očakávať podporu zo strany médii, tie budú číhať skôr na každý jeho prešľap v snahe znemožniť ho pred slovenským a zahraničným publikom.

Dvojtvárnosť strany v podobe agresívnej rétoriky na domácej pôde a chrumkavého progresivizmu M. Beňovej v Bruseli vytvára živnú pôdu na obvinenia z faloše a pokrytectva. Najmä v prípade, že tá istá strana odmietla a kritizovala podobné ťahy v nedávnej minulosti.

Je ľahké vysloviť tézu, že voliči v demokratických krajinách nepatria medzi fanúšikov klamstiev, korupcie, papalášstva a pokrytectva. Žiaden z uvedených javov sa však nikdy nevyrovná pohŕdaniu a hanbe spojenej s donášaním. Mentálne dedičstvo komunistickej totality v Slovákoch žije aj viac ako 30 rokov po Nežnej revolúcii.

Donášači a konfidenti sa na Slovensku netešia verejnej obľube. Bez ohľadu na to, aké motivácie a cieľe ich v tomto rozhodnutí sprevádzali. Napriek nespochybniteľnému politickému talentu sa Robert Fico nepoučil z chýb maďarskej a poľskej opozície. A zrejme za to aj preferenčne zaplatí.

Ďalšie dôležité správy