Bielorusom svitá na nové časy. Budú však určite lepšie?

Scenár, ktorý sa pred dvomi týždňami zdal nemožný, sa stáva realitou. Viac ako štvrťstoročie vlády prezidenta Alexandra Lukašenka sa zrejme blíži ku koncu. Postavila sa proti nemu ulica, závody, časť médií a dokonca niektorí politici a samosprávy. Európa sa zhodla na spoločných sankciách, Moskva mlčí a uvažuje, ako z tejto krízy získať čo najviac.

Zatiaľ čo niektoré samosprávy a vládne inštitúcie sa pomaly začínajú pridávať na stranu demonštrantov, prezident v stredu prikázal návrat poriadkovej polície OMON do ulíc Minska. Prezidentov odkaz je jednoduchý – protesty v hlavnom meste majú okamžite prestať.

Alexander Lukašenko však už nemá takú silu a odhodlanie ako kedysi. Strašenie obyvateľstva raz západnou, raz ruskou inváziou iba ukazuje Bielorusom, že cisár je nahý. Jeho vláda slabne a skôr či neskôr niekto bude musieť prevziať jeho miesto. Namieste je preto otázka, kto ho nahradí a najmä či Bielorusko má vôbec nádej na zmenu.

Revolúcia náhody

Udalosti posledných dní znova potvrdili, že aj národ dotlačený do absolútnej apatie a beznádeje dokáže vyjsť do ulíc. Viac ako 26 rokov vlády Alexandra Lukašenka priviedlo Bielorusko do dlhodobej ekonomickej stagnácie, k eliminácii miestneho jazyka, zániku národnej identity a krvavému potláčaniu každého náznaku odporu.

Protesty v Bielorusku sa v ničom nepodobajú na svoje ekvivalenty v ostatných postsovietskych krajinách. Nie je to ukrajinský Majdan, kde sa celý hnev frustrovanej polovice národa zhromaždil na jednom námestí. Na rozdiel od Ukrajiny, Bielorusom v uliciach nejde o zmenu geopolitickej orientácie. V uliciach nevidno vlajky EÚ a samotné protesty sú rozptýlene organizované po celej krajine, najmä pomocou internetu.

Bielorusko sa ani nedá porovnať s Arménskom roku 2018 alebo Gruzínskom roku 2003. Do ulíc Jerevanu a Tbilisi nevyrazil len frustrovaný dav žiadajúci zmenu, ale na jeho čele aj skúsení politickí lídri, ktorí mali za sebou dlhé roky parlamentnej opozičnej politiky. Všetky tieto krajiny spája to, že aj predtým implementovali aspoň nejakú formu pluralistickej demokracie. To sa však o Bielorusku nedá v žiadnom prípade povedať.

Každá revolúcia, každý protest potrebuje skôr či neskôr svoje vedenie a lídrov, ktorí z nahnevaného davu vytvoria hnutie schopné dosiahnuť zmenu. V Bielorusku však takmer dva týždne na opozičnej scéne bolo úplné vákuum.

Opozičná prázdnota

Je potrebné si uvedomiť, že Bielorusko nikdy nezažilo opozičnú politiku európskeho kalibru. Väčšina odporcov miestneho režimu počas vládnutia „baťka“ skončila alebo vo väzbe, alebo v nútenom exile. Začiatkom roka 2020 sa bieloruská opozícia skladala z niekoľkých novinárov, blogerov, ľudskoprávnych aktivistov a skupinky minských intelektuálov.

Prvé náznaky možnej zmeny sa objavili počas prezidentskej kampane, do ktorej sa zapojili traja silní kandidáti nepochádzajúci z tradičného opozičného prostredia. Ich rýchly nástup predchádzal ešte rýchlejšiemu pádu.

Z podobného opozičného podhubia, aké je dnes v Bielorusku, vyrástol na Slovensku Vladimír Mečiar a jemu podobní

Bývalý bankár Viktar Babaryka po úspešnom úvode svojej kampane skončil spolu so svojim synom za mrežami za údajný daňový podvod. Bývalý diplomat Valerij Cepkalo musel pre ochranu svojej rodiny odísť do ruského exilu. Bloger Sergej Cichanovskij bol zasa zatknutý za údajný útok na verejného činiteľa.

Donedávna jedinou tvárou opozície, aj keď len veľmi symbolickou, bol ženský „triumvirát“ zhromaždený okolo Svetlany Cichanovskej. Avšak z tria Svetlana Cichanovská, Veranika Cepkalová a Maria Kalesnikava na území Bieloruska zostala len tá posledná.

Oportunistické Eldorádo

Aktuálna situácia v Bielorusku nemá svoju historickú obdobu. Čo sa však týka otázky líderského vákua, krajina sa v mnohom podobá na Poľsko roku 1980. Práve v tom roku, keď sa začali štrajky v poľských lodeniciach a neskôr aj v uliciach za ekonomické a politické práva, vznikla legendárna Solidarita.

Podobne ako Bielorusko dnes, ani Poľsko pred štyridsiatimi rokmi nepoznalo pojem opozícia a proti režimu stála len malá skupinka intelektuálov. Udalosti z lodeníc a závodov však umožnili dostať sa do popredia vznikajúcej opozície aj mnohým oportunistom. Práve nepokoje roku 1980 stoja za zrodom legendárnych opozičných činiteľov ako boli Lech Walesa alebo Anna Walentynowicz.

Bielorusko sa dnes nachádza vo veľmi podobnej situácii. Vznikajúca Koordinačná rada a rôzne štrajkové výbory po celej krajine umožnili málo známym, ale aktívnym ľuďom dostať sa do popredia miestnej opozície. Na druhej strane, líderské vákuum je priam vysnívaným podhubím pre oportunistov a prevracačov kabátov rôzneho druhu.

Svedkami podobnej situácie boli aj Slováci po roku 1989, kedy sa do radov demokratickej opozície začalo infiltrovať stále väčšie množstvo bývalých straníkov a mocichtivých oportunistov. Z podobného opozičného podhubia, aké je dnes v Bielorusku, vyrástol na Slovensku Vladimír Mečiar a jemu podobní, ktorí občanom rýchlo pripomenuli, z akej nomenklatúry pochádzajú.

Bieloruská výzva

Inšpiratívny boj Bielorusov za základné práva a občianske slobody sa môže veľmi rýchlo obrátiť na krvilačný pretek o moc. Prakticky nulová opozičná tradícia neposkytuje žiadne vzorce a príklady toho, ako bezpečne previesť politickú moc a správne ju využiť.

Túto slabinu miestnej opozície bez pochýb bude chcieť využiť vo svoj prospech Alexander Lukašenko, ktorý si uvedomuje, že vznik organizovanej opozície európskeho typu by bol jeho definitívnym koncom.

Nasledujúce týždne preto rozhodnú o budúcnosti celej krajiny. Mnoho bude záležať nielen od nálad štrajkujúcich pracovníkov závodov a diania v uliciach, ale najmä od toho, či opozícia bude schopná zorganizovať a zjednotiť sa pod jedným spoločným lídrom.