Nedeľňajšie demonštrácie sa zapíšu do dejín ako najväčšie v histórii Bieloruska. Do ulíc a námestí po celej krajine, od Minska po najmenšie dediny, vyšli státisíce ľudí. Od pondelka vstúpi do generálneho štrajku drvivá väčšina štátnych závodov a nálady odporu sa začínajú dostávať na povrch aj v štátnych médiách a polícii.
Základy monolitického režimu Alexandra Lukašenka sa otriasajú v priamom prenose. Výhra opozície je však v nedohľadne. Napriek sile a odhodlaniu novej vlny občianskeho aktivizmu, jednu vec Bielorusi nevedia ovplyvniť – geopolitiku.
Svetlana Cichanovská nie je venezuelský Juan Guaidó. Netvítuje o nej Donald Trump, netelefonuje s ňou Angela Merkelová ani Emmanuel Macron. Bielorusko je rukojemníkom v tvrdej a bezohľadnej hre. A rukojemnícka dráma sa práve začala.
Bratská pomoc
Po prvých troch dňoch povolebného teroru a tvrdého potlačenia protestov sa Alexander Lukašenko rozhodol pre taktický ústup. Kapacity vo väzniciach boli preplnené a pozornosť celého sveta bola uprená na zábery brutálne pacifikovaných demonštrantov a krvi v bieloruských uliciach.
Bieloruský prezident sa preto rozhodol prečkať časy najhorších protestov a pripraviť bezpečnostné zložky na to najhoršie. Špirála frustrácie a hnevu bežných Bielorusov bola však roztočená a nič nenaznačuje, že sa plánuje v najbližšej dobe zastaviť. Voči demonštrantom nemohol byť ľahostajný azda nikto v tejto 9,5-miliónovej krajine.
Časy krízy sú obdobím, kedy staré spojenectvá prechádzajú skúškou ohňom. Podobnou skúškou si dnes prešlo staré manželstvo Minsk-Moskva. Séria telefonátov medzi ruským prezidentom Vladimirom Putinom a jeho naprotivkom Alexandrom Lukašenkom ukázala svetu, že napriek mnohým nezhodám Moskva si bude stáť za svojím posledným spojencom.
Ruský prezident deklaroval, že pokiaľ Bielorusko požiada o vojenskú pomoc, Moskva odpovie. Alexander Lukašenko, ktorému po dvoch telefonátoch „narástli krídla“ sa rozhodol pre organizáciu vojenských manévrov na litovskej hranici. Mnohým sa môže tento scenár zdať povedome známy.
Ľahostajný západ
Na druhej strane, Európa a Amerika úspešne zaspali prvé rozdanie kariet. Ich reakcia bola nielen pomalá, ale najmä slabá a nejednotná. Zatiaľ čo Donald Trump je zaneprázdnený predvolebnou kampaňou, Igor Matovič si natáča mačky na streche a Emmanuel Macron sa vyhýba tematike Ruska ako diabol svätenej vode, jediní, ktorí ponúkli reálnu pomoc pre Bielorusko, boli Poliaci, Litovci a Lotyši.
Keď už zo západu začali prichádzať prvé reakcie na udalosti v Bielorusku, bolo v nich vidieť výraznú nevôľu a ignoráciu. Na európskej pôde po zasadnutí šéfov diplomacie mal vzniknúť konsenzus ohľadom uvalenia sankcií na Bielorusko, otázne však je, nakoľko budú tieto profilované sankcie efektívne. Aj bieloruskí štátni funkcionári žijú predsa v globalizovanom svete nekonečných občianstiev a spôsobov na obchádzanie sankčných mechanizmov.
Slovensko má morálnu a historickú povinnosť podať Bielorusom pomocnú ruku
Bieloruská kríza ukázala, akú výpovednú hodnotu majú slová a frázy politikov o európskej solidarite. Keď vo Venezuele prepukla prezidentská kríza, v ktorej mali inherentné geopolitické záujmy USA, Spojené kráľovstvo a Francúzsko, stred a východ Európy sa solidárne postavil za záujmy západu a uznal prezidenta Juana Guaidóa.
Naopak, keď sme v Bielorusku boli svedkami majstrovského volebného podvodu a násilia, a to v krajine na prahu našich dverí, západ zopakoval iba typické frázy z predlohy na úrovni komentára k udalostiam z Sierra Leone.
Napriek povrchnej reakcii, ignorácii a nevôli voči Bielorusku však práve tieto krajiny budú opäť rozhodovať o jeho osude.
Obeť Bielorusko
Bielorusko má pre svoju polohu a dejiny to nešťastie, že o jeho osude sa vždy rozhoduje mimo jeho hraníc. Podobne ako veľká väčšina postsovietskeho sveta sa Bielorusko zaseklo v neurčenom bode medzi Sovietskym zväzom a 21. storočím.
Jeho ekonomická a vojenská závislosť na Moskve a zároveň strategická poloha, ktorá robí z Bieloruska svojho druhu vstupnú bránu do Ruska, prakticky neumožňujú žiaden iný scenár ako spoluprácu miestnych s Moskvou.
Lukašenko je na pomalom ústupe: Nasledujúca stanica - nový bieloruský prezident
Na druhej strane, vojenská neutralita Bieloruska bola základným kameňom stability na východnom krídle NATO. Jej ukončenie v prospech jednej alebo druhej strany by naštrbil už aj tak veľmi poškodenú rovnováhu vo východnej Európe.
Zdá sa, že jediným východiskom z tejto krízy budú rokovania. O týchto rokovaniach však nebude rozhodovať opozícia, ale Moskva a Washington.
Hra sa začína
Bielorusko sa čoskoro stane objektom najväčšej rukojemníckej drámy za posledné roky. V hre nie je iba budúcnosť tejto krajiny, ale najmä geopolitické rozloženie síl v celej východnej Európe.
Najbližšie týždne a mesiace ukážu, kto sa stane víťazom hry o Bielorusko
V jednom rohu sa na súboj pripravuje Moskva so svojimi vplyvmi v bieloruskej armáde a víziou zvýšenia svojej vojenskej prítomnosti. V druhom rohu sa pripravuje západ, ktorého záujmy sú síce rôznorodé, ale zhodnú sa na potrebe oslabenia Ruska.
Zároveň Alexander Lukašenko aj bieloruská opozícia budú v tomto súboji hrať iba druhú ligu. Bielorusi pravdepodobne nezískajú možnosť slobodne si vybrať, kto ich bude viesť. Je možné, že Alexander Lukašenko bude pre potrebu zníženia napätia eliminovaný, ale jeho možný nástupca bude potrebovať požehnanie oboch strán.
Najbližšie týždne a mesiace ukážu, kto sa stane víťazom hry o Bielorusko. Dnes už však vieme povedať, kto v nej asi prehrá – bieloruský národ.
