Aj v samotnej eurozóne existujú dva diametrálne odlišné svety – slovenský a nemecký. Obidva majú spoločné, že ich priemysel ťažko zasiahla energetická kríza. Zásadným rozdielom je ale reakcia domácich vlád na ňu.
Kým Bratislava sa zamerala výhradne na pomoc obyvateľstvu, potreby priemyslu odignorovala. Berlín zvolil odlišný prístup – výrazne pomohol domácnostiam aj firmám. Na úkor Slovenska, a dokonca dvojnásobne. Nemecký dopyt po elektrine zvyšuje ceny aj na Slovensku, čo zhoršuje situáciu slovenských firiem, no Berlín svoje domáce firmy bohato kompenzuje.
Jeho prístup sa prejaví v utlmení slovenskej výroby a expanzii tej nemeckej.
Energetická (ne)konkurencieschopnosť
Pre firmy pôsobiace v energetickom náročnom sektore sa ich náklady na energiu oproti minulému roky mohli zvýšiť až 20-násobne. Pre niektoré z nich tieto náklady pritom tvoria až 80 percent celkových výrobných nákladov. Súčasné ceny sa stali nezlučiteľné s profitabilnou výrobou.
Už pred posledným nárastom bola cena energií v Európskej únii nekonkurencieschopná voči zvyšku sveta. V Ázii stojí cena za MWh 20 až 30 eur. Cenu elektrickej energie v EÚ ešte výraznejšie zvýšila uhlíková daň, ktorá v súčasnosti predstavuje 85 eur na tonu emisii CO2.
Aby bola nízka energetická konkurencieschopnosť pre priemysel tolerovateľná, Brusel zaviedol rámec na energetické kompenzácie firiem. Tie môžu predstavovať až 25 percent z celkových príjmov štátu vyzbieraných z predaja emisných povoleniek.
Kým mnoho európskych kým tento podporný rámec implementovalo, Slovensko v ňom zaspalo. Napriek tomu, že ide o priemyselne intenzívnejšiu krajinu, ako je Nemecko, zachovanie konkurencieschopnosti slovenského priemyslu nebolo prioritou žiadnej doterajšej vlády.
Odzrkadlilo sa to na fakte, že kým európske krajiny kompenzujú umelo vysoké ceny energií sumou na úrovni takmer 20 percent z predaja emisných povoleniek, na Slovensku sú to iba 4 percentá. Slovenská vláda stále nedokázala prijať novelu zákona o obchodovaní s emisnými povolenkami, ktorá mohla aspoň sčasti vyriešiť nastavenie podobných podmienok kompenzácií pre energeticky náročné podniky. A to napriek tomu, že to viackrát sľubovala.
Problémy rastú
Ak doteraz boli problémy ako-tak zvládnuteľné, rast cien energií súvisiaci s odstavovaním ruských energií smerujúcich do Európskej únie ich eskaloval na úplne iné úrovne. Kým cena elektrickej energie na budúci rok vzrástla k 400 eurám za MWh, cena v Ázii sa udržuje stále okolo úrovne 20 eur. Spotové ceny elektriny pritom v Európe občas dosahujú nepredstaviteľné úrovne tisíc eur.
V takomto prípade nemusia pomôcť ani kompenzačné schémy. Nekonkurencieschopnosť európskych výrobcov voči ázijským prudko vzrástla a tí začínajú čoraz viac dobíjať európsky trh. Pre spotrebiteľov, ktorí získavajú lacnejšie výrobky je to pozitívna správa, no európske firmy tým strácajú svoje trhy. Taktiež, ázijská produkcia je násobne menej ekologická. Znižovaním európskej produkcie a zvyšovaním ázijskej produkcie sa výrazne zvyšuje globálna uhlíková stopa, čo je v úplnom rozpore so Zelenou dohodou.
Štátna podpora
Brusel si je problému plne vedomý. Import neekologických vstupov do Európskej únie nazval ako „uhlíkový únik“, keďže domáci výrobcovia sú sankcionovaní za znečistenie ovzdušia a zahraniční nie. Zatiaľ však Európsky parlament nedokázal prijať uhlíkové clá na vstupe produktov do EÚ, čo by problém dokázalo sčasti vyriešiť.
Aby sa ale dokázali následky situácie zmierniť, Brusel umožnil členským krajinám poskytnúť pomoc navyše. Koncom týždňa Európska komisia schválila plány Berlína na ďalšiu podporu svojmu energeticky náročnému priemyslu. Nemecká vláda navrhla podporiť domáce firmy dotáciou na úrovni päť miliárd eur. Keďže by mohlo ísť o nepovolenú štátnu pomoc, potrebovala povolenie Bruselu, ktorý jej ho udelil. Vznikol tým precedens pre všetky krajiny Európskej únie.
Princíp dotačného mechanizmu je jednoduchý. Ak firma dosiahne v danom mesiaci prevádzkovú stratu z dôvodu vysokých cien energií, môže požiadať o dotácie na úrovni 50-percentného rozdielu medzi súčasnou cenou a tou spred roka. Limit na firmu je nastavený na 25 miliónov. Pre energeticky najnáročnejšie firmy ide dotácia až do výšky 70 percent rozdielu s limitom 50 miliónov eur.
Okrem trvalej kompenzačnej schémy z predaja povoleniek tak nemecké firmy získajú ďalšie desiatky miliónov eur na to, aby dokázali nielen prežiť, ale aj expandovať. A to na úkor firiem zo štátov únie, ktoré žiadne kompenzácie neponúkajú. Ako napríklad Slovensko.
Kým na Slovensku budú firmy zatvárať, nemecké budú expandovať. „Toto umožní nemeckým spoločnostiam presúťažiť ostatné európske firmy,“ povedal pre Euroactiv na margo dotácie Georg Zachmann, energetický expert think-tanku Bruegel.
Slovenská realita
Bez akýchkoľvek kompenzačných mechanizmov nedokážu slovenské energeticky intenzívne firmy v takomto prostredí fungovať. Oravské OFZ ohlásila kompletné zastavenie výroby a hromadné prepúšťanie 200 zamestnancov. Manažment však verí, že čoskoro dokáže výrobu opäť spustiť.
Žiarske Slovalco dalo svojim zamestnancom vedieť, že jednou z možností augustového rozhodnutia predstavenstva je prepúšťanie 300 zamestnancov a kompletné odstavenie primárnej výroby hliníka. Tu však šance na skoré obnovenie výroby nie sú veľké. Naopak, neistota ohľadom slovenskej kompenzačnej schémy tlačí majoritného akcionára Norsk Hydro a minoritnú Pentu k ťažkým dlhodobým rozhodnutiam.
Priami aj nepriami zamestnanci fabriky, ktorých sú tisíce, ohlásili na sobotu protest za záchranu hlinikární a práce v nej. Protestné zhromaždenie občanov nesie názov „Nechceme hladovú dolinu“. Až doteraz bol región jeden s najvyššou životnou úrovňou v kraji. Dôvodom bola dobre platená priemyselná práca, potvrdil primátor mesta Peter Antal. Tomu je s najväčšou pravdepodobnosťou koniec a situácia sa s masovým prepúšťaním diametrálne zmení.
Paradoxne, slovenské firmy nepýtajú v porovnaní s nemeckými firmami veľa. Uspokojili by sa aj s výrazne nižšou kompenzáciou z predaja emisných povoleniek. Potrebujú však novelizáciu zákona, keďže súčasný zákon dáva ministrovi financií právo úplne zablokovať pomoc z Envirofondu, aj napriek tomu, že na jeho účte leží miliarda eur.
Slovenské firmy o dodatočnej štátnej dotácii, ako v Nemecku, ani nesnívajú. Nezdá sa však, že by súčasná vláda mala čo len najmenší záujem situáciu riešiť.
Nová investícia do slovenského automotivu na úrovni takmer 300 miliónov eur má horkú príchuť. Keď Slovensko príde o kľúčových dodávateľov pre automotive, domáci dodávateľský reťazec obsadia zahraničné firmy. Možno ázijské, možno nemecké. A keď sa začnú dvíhať aj slovenské mzdy, môžu sa začať dvíhať aj automobilky, pokiaľ nebudú konštantne dostávať novú a novú štátnu pomoc.
V takejto situácii sa dá konštatovať iba jedno: vláda v Bratislave plne spolupracuje s vládou v Berlíne, aby potopila slovenský priemysel.
