Bankový odvod ukázal ako sa dočasné platby štátu často zmenia na trvalé

Finančné domy boli po vypuknutí krízy v roku 2008 v nemilosti spoločnosti aj politikov na celom svete.  Boli viac-menej právom obviňované, že krízu spôsobili svojou ziskuchtivosťou. Na druhej strane, politici im rozšafné požičiavanie sami umožnili.

Keď sa hľadal vinník krízy, ľahko sa ukázalo na banky. Štáty potom museli mnohé z nich zachraňovať z verejných peňazí, aby nepadol celý finančný systém. Politici nelenili a ponáhľali sa ich po tejto skúsenosti zregulovať a potrestať.

Na Slovensku sa na to podujala, prekvapivo, pravicová vláda Ivety Radičovej v roku 2011. A to napriek tomu, že tunajšie banky po finančnej kríze vláda zachraňovať nemusela. Urobila to totiž ešte na začiatku milénia prvá Dzurindová vláda.

Smer menil podmienky

Keď sa odvod v roku 2011 zavádzal, v EÚ vtedy zúrila dlhová kríza, takže nevyvolal až také rozhorčenie vo finančnom sektore. Navyše, mal byť len mimoriadny a dočasný.  Jeho výška sa na začiatku nastavila na 0,4 percenta z bilančnej sumy, teda zo všetkých peňazí, ktoré banky spravujú. Boli tam isté úľavy, takže najprv ho banky platili len z firemných vkladov. Neskôr, druhá Ficova vláda rozšírila platby aj na retailové vklady, takže banky odvádzali výrazne viac. Išlo dovedna o viac ako sto miliónov eur ročne.

Výška bankového odvodu či "bankovej dane", ako túto platbu banky rady nazývali, sa mala postupne znižovať. Lenže to sa nepáčilo vládnucemu Smeru, ktorý zacítil, že peniaze od bánk by sa dali využiť aj inak ako na budúcu záchranu bankového sektora. 

V roku 2015 časť týchto peňazí, odložených na horšie časy, použil na vyplatenie veriteľov stavebnej firmy Váhostav, ktorú štát zachraňoval pred bankrotom. Majiteľom tejto firmy je Juraj Široký, ktorý je považovaný za jedného zo sponzorov strany Smer. Banky aj opozícia vtedy zúrili. Na postup vlády sa sťažovala aj Európska centrálna banka. Našťastie vláda nevybrakovala prostriedky z odvodu úplne.