Deindustrializáciu pre stratu konkurencieschopnosti s drahými energiami, prerastenú reguláciou, protitrhovými zásahmi, prerozdeľovaním zdrojov a prebujnenou byrokraciou cítia najmä v Nemecku, no čoskoro sa viac dotkne aj zvyšku únie, ktorá nespochybniteľne technologicky zaostáva a šíri sa v nej zhubná ideológia klimatickej apokalypsy v mene, ktorej sa máme klaňať, „zlatému teľaťu uhlíkovej neutrality“, a odovzdať viac právomocí do centra.
Green Deal ako jeden z hlavných symbolov odklonu od laissez-faire a prejavov mesiášskeho komplexu záchrany planéty bez ohľadu na náklady, napriek tomu, že jej najväčší znečisťovatelia skleníkovými plynmi sú k týmto snahám ľahostajní, sa dnes zvrháva na trójskeho koňa nerastových radikálov a lobistov sledujúcich vlastné záujmy, ktoré sú v príkrom rozpore so slobodou (nielen trhovou).
Tento plán zhora so zanedbateľnými výhodami, kde je čoraz viac zrejmé, že globálne otepľovanie nezastaví, a zrejmými nevýhodami spomalenia rastu, ba až poklesu životnej úrovne môže časom viesť až k depresii sovietskeho typu a epoche stagnácie, započatej vládou Leonida Brežneva. Logickým dôsledkom bude rozšírený cynizmus a rozpad dôvery v inštitúcie, médiá, vzdelávanie a demokraciu ako takú (nie sme od toho ďaleko). V rámci zelených zákonov sa rodia tie najabsurdnejšie nápady, ktoré v konečnom dôsledku nevedú k ničomu inému ako k nezamestnanosti, zelenej inflácii a rôznym formám socializmu.
Zelená legislatíva priamo zvyšuje geopolitickú, energetickú a potravinovú neistotu. Zároveň zabraňuje energeticky náročným inováciám, ako je umelá inteligencia. Sú existenčnou hrozbou pre blahobyt národov, teda presný opak toho, čo propaguje.
Parafrázovaním slov Margaret Thatcherovej je Green Deal klasický utopický projekt, pomník márnivosti intelektuálov, program, ktorého nevyhnutným osudom je neúspech, kde je otázny len rozsah konečných škôd. Zastavme ho!
