Ako sa stalo, že v čele nemeckého zbrojenia stoja zelení pacifisti

Krajina sa po civilizačnej ka­tas­trofe na­ciz­mu mentálne demilitarizovala, postvojnové elity sa zvlášť po nástupe generácie 68-ičkarov definovali ako pacifistic­ké, v domovine pruského parádneho kroku sa stratili vojenské zna­lo­sti. Je to cítiť v debate o dodávaní ťažkých zbraní na Ukrajinu: je smrteľne vážna a nevídane vášnivá, v jednej chvíli mohla do­kon­ca ohroziť novú vládu Olafa Scholza. Vedú ju väčšinou ľudia, ktorí dotyčné zbrane nevideli ani len z diaľky.

Tu sa vyžaduje disclaimer: autor článku, hoci je Rakúšan, plne za­padá do obrazu. Vojensky je nekompetentný, strieľať nevie, na za­čiat­ku vojny ešte ne­tušil, ako vyzerá húfnica. Hoci už desaťročia nie je pa­ci­fistom, v mladosti ním pod vplyvom výchovy v kláštornej ško­le bol. V ar­má­de neslúžil, vybral si alternatívnu civilnú služ­bu Zi­vil­dienst. Nebol som preto žiadnym exotom, v niektorých ročníkoch sa pre civilku rozhodlo viac cha­lanov ako išlo na vojenskú službu. Skrát­ka, rozpačitosť ne­meckej verejnosti je aj rozpačitosť autora.

Nemecko po vojne skoncovalo s duchom prus­kého, veľ­ko­ne­mec­kého militarizmu. A to dôrazne. Územie bývalého Pruska bolo rozdelené medzi Poľsko a východné Nemecko, NDR bolo okupované Sovietmi. Projekt prevýchovy západných Nemcov, za ktorým stáli najmä okupačné mocnosti USA a Veľká Británia, sa tiež podaril. Nemci sa naučili bojovať so šekovou knižkou a prenikavou silou eko­nomiky. Nová armáda novej Spolkovej republiky je „parlamentná“, môže byť na­sadená iba so súhlasom väčšiny poslancov Spol­ko­vého snemu.

Počas studenej vojny cieľový stav pri­bliž­ne 495-tisíc vojakov v armáde, avšak so zjednotením, to jest so zväčšením kra­ji­ny, muselo Nemecko paradoxne zmenšiť. V zmluve „dva plus štyri“ bol sta­no­ve­ný limit 370-tisíc vo­jakov, toto us­tanovenie je podľa medzinárodného práva zá­väz­né aj dnes, v praxi sa však Bun­des­wehr scvrkol hlboko pod tento horný limit. Druhá Merkelovej vlá­da zru­šila v roku 2011 základnú vojenskú službu, odvtedy pro­fe­sio­nál­nu armádu dopĺňa už len mik­roskopický kontingent dob­ro­voľ­ných záložníkov.

Znamená to, že väčšinový Nemec, zvlášť ten z mladších boja­schop­ných ročníkov, v živote nemal s vojenčinou dočinenia. K tomu je voj­sko desaťročia pod­fi­nan­co­va­né. Ťažko sa nájde vojenský ana­ly­tik, ktorý by tvrdil, že Nemecko je v prípade prepadnutia schopné sa brániť. Za to sa Bundeswehr už päť ro­kov pýši transrodovou ve­li­teľ­kou prá­poru. Prerodená komandantka, ktorý urobil vojenskú ka­rié­ru pod menom Marc Biefang, si vybrala zvučné ruské meno „Anas­ta­sia“.

24. februára sa Nemci z tohto krásneho sna zobudili. Holubičí novonárod si zmätene pretiera oči a háda sa – s tými najvyššími moralizujúcimi reča­mi – o ťažkých zbraniach. Len málo sa pritom rieši 100-miliardový pro­gram vy­zbro­jo­va­nia, ktorý kancelár Scholz ohlásil na štvrtý deň Putinovej invázie. Všetky oči sa upierajú na nemecké tanky, kto­ré by mohli putovať na ukrajinský front. Scholz bol úp­rimne pres­ved­če­ný, že Nemecko týmto krokom riskuje, že sa stane stra­nou konfliktu, a preto varoval explicitne pred treťou svetovou vojnou. Zistil, že má proti sebe menšiu časť vlastnej strany, obidvoch koaličných part­nerov a väčšinu Spolkového snemu. Podriadil sa.

Spoločenská debata tým ale len začala. Vznikla petícia, ktorá sa ob­ra­cia na kancelára otvoreným listom s výzvou, že Scholz by mal dodávanie ťažkých zbraní predsa len stopnúť. Hlav­nou protagonistkou je feministická ikona Alice Schwarzerová, kto­rá ro­bí už 45 rokov šéfredaktorku ústredného orgánu bojovného fe­minizmu Emma. Schwarzerová si získala v posledných rokoch uz­na­nie aj niek­to­rých mužských konzervatívcov, ako generálka starej dob­rej bitky po­hlaví (nie rodov) sa totiž začala vyhraňovať voči imi­grácii muž­s­kých moslimov a voči transrodovej ideológii.

Pod­pí­sa­ní „na­lie­ha­vo“ žiadajú, aby Scholz urobil „všetko pre to, aby sa čo naj­skôr do­siahlo prímerie; kompromis, ktorý by mohli prijať obe stra­ny“. Exis­tuje „hranica“ s „mierou ničenia a ľudského utrpenia uk­rajin­ské­ho civilného obyvateľstva“, píšu signatári ďalej: „Do­kon­ca aj op­rávnený odpor proti agresorovi je v určitom momente ne­zne­siteľne ne­pri­meraný.“ Schwarzerovej petícia utŕžila ostrú kri­ti­ku. Súťaží s ňou protipetícia, ktorá vyzýva Scholza na ne­od­klad­né zaslanie ťažkých zbraní ukrajinskému odboju.

Do očí bije generačná priepasť, ktorá sa otvára medzi dvomi tá­bor­mi. So zdržanlivým článkom v Süddeutsche Zeitung sa ozval doyen ne­meckej fi­lo­zo­fie, 92-ročný Jürgen Ha­bermas. V druhom tábore videl „mo­rál­ne roz­horčených žalobcov“ a obhajoval – ešte pred Schol­zo­vou otočkou – „reflektujúcu“ vlá­du, „ktorá sa nechce stať účast­ní­kom vojny na pozadí potenciálnej jad­rovej hrozby zo strany Rus­ka“.