Ako som sa stal podozrivým. A SBU ma nepustila cez hranicu na Ukrajinu

Najskôr malý kontext. Na krajnom juhozápade Ukrajiny, takmer 200 kilometrov západne od Ode­sy, sa nachádza výrazne ne­ukrajinský kraj. V starom okrese Bol­hrad/Bolgrad, ktorý uk­ra­jin­s­ká vláda v roku 2020 radšej zrušila, tvo­rili etnickí Bulhari 61 percent obyvateľstva. K tomu tam boli tri gagauzské dediny, jed­na ruská dedina a jed­na albánska. Štátnym ja­zykom (ukrajinčinou) hovorilo menej ako päť percent obyvateľov vtedajšieho bolhradského ok­re­su. Ak odhliadneme od Krymu, ťažko nájdeme ukrajinský kraj, kto­rý má tak málo spoločné s ukrajinským národom.

K tomu sa pridáva skutočnosť, že v tomto okrese dominujúce národnosti tra­dične inklinujú k rusofílii a k ruskému jazyku – mnohí Bulhari a Gagauzi prešli na ruštinu. Tieto národnosti žijú tu, lebo ruský cár sem pozval pravoslávnych kolo­ni­s­tov po ruskej anexii Besarábie v roku 1812. Predkovia týchto Bulharov, (tureckých) Gagauzov a Al­bán­cov sídlili pred vysťahovaním spolu v blízkosti dnešného ru­muns­ké­ho a bulharského pobrežia Čierneho mora. Preto ich cárska rí­ša všet­kých označovala ako Bulharov, preto sú aj niektoré ich zvyky po­dob­né.

Keď sa moc Sovietskeho zväzu oslabila, všetky možné národnosti zakladali autonómne alebo nezávislé republiky. V južnej Besarábii, ktorú Stalin v roku 1940 zlomyseľne rozdelil medzi Moldavsko a Uk­ra­jinu, to nebolo inak. Výsledkom je, že Gagauzi dostali v roku 1994 v rámci Moldavska svoju autonómnu republiku: s parlamentom, pre­zi­den­tom, univerzitou a s gigantickou (stále nepoužitou) škôl­kou, ktorú im tu­rec­ký pre­zi­dent Erdogan postavil podľa vzoru svoj­ho paláca v An­ka­re.

Hoci boli minimálne tak početní ako Gagauzi, besarabskí Bulhari nikdy nič také nemali. Veterán gagauzského boja za zvrchovanosť, ro­dák z Bolhradu Konstantin Taušanži ponúka vo svojej obsiahlej mo­no­grafii Spoveď mierotvorcu vysvetlenie: Bulharské ťaženie bolo, fungovalo hnu­tie „Cy­ril a Metod“ a jeho predseda Nikolaj Todorov rozvíjal v úz­kej spolupráci s moldavskými Gagauzmi veľké vízie: Bol­hrad – aj pre svoju polohu na rázcestí všetkých dôležitých ciest južnej Be­sarábie – sa mal stať hlavným mestom autonómneho sub­jektu s vlast­nou univerzitou.

Problém bol v okresných pred­se­doch Komunistickej strany. Tí nosili síce rozprávkové bul­har­s­ké mená, ako Ma­kedonski (ktorý vraj pôsobil ako „hovoriaca skrin­ka“) a Sto­janov, nech­celi však o žiadnej autonómii ani počuť. Zdvorilo aktivistov z kancelárie vy­hodili. Báli sa, že by si mohli po­hne­vať stra­nícke ve­denie v Odese a v Ky­je­ve. Gagauz Taušanži tú bo­jaz­li­vosť vysvetľuje takto: „Zaúčinkovali bulharské národné gény.“

Teraz, viac ako 30 rokov neskôr, sú bolhradskí Bulhari občanmi Uk­ra­jiny a ocitli sa vo voj­no­vom stave. Nie je o nich po­čuť, nepíše so o nich, je ticho. Naj­bliž­šie bombardovanie sa odo­hra­lo asi 150 kilometrov ďaleko, na vý­chod od miest, kde žijú. Be­sarábia má rozhodne naj­hor­šie cesty v Európe, väčšina dedín aj miest bola už pred voj­nou odrezaná od vyasfaltovaného sve­ta. Teraz – po trojnásobnom bom­bardovaní kľúčového mosta cez ústie Dne­s­tra pri Zatoke – sú od zvyšku Ukrajiny úplne odrezaní. Tí, ktorí sa chcú dostať do hlav­ného mesta regiónu (Odesa), musia ísť cez iný štát (Mol­dav­sko). Chlapov medzi 18 a 60 rokov nepúšťajú a z Odesy je pevnosť.

Vieme teda, že izolovanosť besarabských Bulharov sa jedným šmahom pre­hĺbila, nevieme však, aký z toho majú pocit. Sú zo svojej izo­lá­cie smutní ale­bo nao­pak šťastní? Cítia sa ohrození Putinovou ar­má­dou, vkladajú do nej isté nádeje alebo chcú byť hlavne ďaleko od všetkého? A najmä, keby sa otvoril v okolí neďalekého Podnesterska nový front – našli by sa tu ochotní separatisti, ktorí by mohli vyhlásiť ne­ja­kú „Bol­hrad­skú ľu­do­vú republiku“?

Otázniky sú ešte väčšie, keď sa pozrieme do Bulharska. Materská kra­ji­na hrá v južnej Besarábii istú rolu, bežný ukrajinský Bulhar vlast­ní aj bul­har­ský pas. Bulharsko bolo pred vojnou člen­s­kou kra­ji­nou EÚ, ktorá najviac sympatizovala s Ruskom; v So­fii som kedysi zažil aj to, že už ľahko podnapité prozá­pad­né progresív­ne devy po polnoci spievajú ruské pesničky. Te­raz má Bulharsko pre­mié­ra s harvardským diplomom a vypnutý ruský plyn.

Verejná mienka je ťažko polapiteľná: V marcovom prieskume uvied­lo 40 percent Bulharov, že majú pre vojnu horší názor na Rus­ko. V aprílovom prieskume však za vojnu iba 23 percent Bulharov vinilo Rus­ko, až 44 percent NATO. No a v májovom prieskume sa obávalo 54 percent Bul­harov možnej ruskej okupácie a 62 percent ruského bombardovania rôz­nych bulharských miest. Napriek tomu podporilo členstvo Bu­l­har­ska v NATO len 41 percent.

Vyzeralo to na obrovský zmätok. O čo väčšia musela byť rozpačitosť Bulharov, ktorí žijú priamo v Ruskom napadnutej Ukrajine? Zdalo sa mi, že v treťom mesiaci vojny niet zau­jíma­vejšej destinácie ako Bol­hrad.