Ako sme prírodu zatlačili do kúta a čo s tým teraz

Extrémne zmeny počasia sú čoraz častejším javom a nemôžeme sa spoliehať na to, že raz skončia. Pred štyrmi rokmi sa nám ozval obyvateľ jednej obce na Kopaniciach, ktorého dom stojí pod našou poľnohospodárskou parcelou. Počas silných dažďov mu voda a blato stekali na pozemok. Spoločne sme hľadali riešenie prospešné pre poľnohospodára i dotknutých obyvateľov. Zhodou okolností sme v tom istom čase rozbehli spoluprácu s Národným lesníckym centrom, ktoré nám predstavilo viacero štúdií a analýz o výhodách a pozitívnych vplyvoch agrolesníckych systémov. Na margo toho sme zistili, že problém, ktorý má náš sused, vieme vyriešiť práve touto cestou – výsadbou drevín tak, aby ovplyvňovali odtok vody z pozemku.

Človek by si povedal, také jednoduché.

Extrémne zmeny počasia, ktorých sme boli svedkami aj v posledných týždňoch, sú čoraz častejším javom a nemôžeme sa spoliehať na to, že raz sa skončia. My poľnohospodári, ktorým počasie vládne, preto musíme hľadať cesty nie, ako proti nemu bojovať, ale ako zmierniť dôsledky týchto klimatických zmien. A práve jednou z možností je budovanie agrolesníctva – dávneho spôsobu farmárčenia. Názov nie je veľmi sexi, ale jeho význam pre budúce generácie áno. Moderná aplikácia osvedčených postupov môže zásadne prispieť k udržateľnému poľnohospodárstvu.

Od druhej polovice minulého storočia sa celosvetovo vyvíjal tlak na zvyšovanie produktivity v poľnohospodárstve. Dlhodobé zjednodušovanie postupov, kolektivizácia, mechanizácia, rozširovanie plôch určených výlučne na pestovanie či vplyv používania chemických postrekov zapríčinili, že sme si sami – možno nevediac – z polí vyhnali mnoho ostatných foriem života.

Dlhodobé podceňovanie závislosti medzi poľnohospodárstvom a prírodným prostredím sa, samozrejme, netýkajú len Slovenska.

Snaha o maximalizáciu využitia poľnohospodárskej plochy oddelila pestovanie plodín a chov zvierat od pestovania drevín – t. j. odklonila sa od systému, ktorý sa dokáže lepšie prispôsobiť meniacim sa klimatickým podmienkam. Tento krok sa v posledných rokoch ukázal ako nadmieru nešťastný. Spomenuté kroky spolu so znižovaním organickej zložky v pôde a s vplyvmi vodnej a veternej erózie totiž viedli k výraznej degradácii pôdy, vysušovaniu či častejším záplavám.

Téma je sama osebe široká a určite sa nedá prstom ukazovať len na poľnohospodárske postupy. V kontexte klimatických zmien je však téma agrolesníckych postupov zaujímavá. Dreviny na ornej pôde totiž prispievajú k hromadeniu organickej hmoty v pôde, čím sa zlepšuje jej štruktúra a biodiverzita, zvyšuje úrodnosť a schopnosť zadržiavať vodu. V období sucha alebo pri extrémnych zrážkach stromy či kríky pomáhajú regulovať výpar vody z pôdy a zvyšujú jej schopnosť absorbovať a zadržiavať zrážky, pôsobia protierózne a zvyšujú ochranu, a teda aj kvalitu pôdy.

Naša skupina sa, tak ako som spomenul v úvode, agrolesníctvom začala zaoberať dávno predtým, ako sa táto téma stala súčasťou Spoločnej poľnohospodárskej politiky. Naším zámerom je totiž púšťať sa takých projektov, ktoré nám dávajú zmysel, kde sa môžeme riadiť zdravým sedliackym rozumom, ktorý je podporený aj ekonomicky.

Len vlani sme na farmách na Záhorí vysadili 14-tisíc lesných a ovocných stromov – jablone, hrušky, lipy, duby či vŕby na rozlohe 140 hektárov pôdy. Chceme v tom postupne pokračovať na všetkých farmách vo všetkých regiónoch.

Z medializovaných informácií viem, že o štátnu podporu na zakladanie agrolesníckych systémov nie je veľký záujem. Rozumiem tomu. Nie je to jednoduché. Ale z môjho pohľadu je to z dlhodobého hľadiska pre poľnohospodárov nevyhnutné.

Tomáš Kohút: Od roku 2018 pôsobí na poste generálneho riaditeľa poľnohospodárskej spoločnosti Sanagro, ktorá spravuje jedenásť družstiev na západnom a strednom Slovensku. Pred nástupom do Sanagra päť rokov riadil obchodnú divíziu spoločnosti Raven. V minulosti pôsobil ako finančný riaditeľ spoločnosti Edymax a zastával riadiace posty v spoločnostiach Elcom, Nábytok Mikušincová či Hofatex.