Ota Šik viedol od 60. rokov skupinu reformných ekonómov, ktorým sa však „tretiu cestu“ nikdy nepodarilo zaviesť vo svojej krajine, Československu. Najprv pre „bratskú pomoc“, po druhýkrát pre Václava Klausa.

V 80. rokoch bolo v socialistickom Československu nedostatkovým tovarom všetko možné. Vrátane vianočných stromčekov a kaprov, zaváracích pohárov, automobilov, metiel, klincov, plaviek, tenisových loptičiek, zubných pást a nakoniec, samozrejme, toaletného papiera.

Ekonomika nedostatku v ČSSR vtedy gradovala. Spôsobili ju závažné nedostatky v centrálne plánovanom poňatí domáceho hospodárstva, citeľné už na prelome 50. a 60. rokov. Po februárovom prevrate v roku 1948 komunisti – so sovietskymi poradcami za chrbtom – vsadili na extenzívne poňatie ekonomiky. Československý národný produkt tak v dôsledku jednostranného dôrazu na rozvoj ťažby, ťažkého priemyslu či (nie príliš inovatívneho) strojárstva napredoval „budovateľským“ tempom.

Medzi rokmi 1948 a 1962 ekonomika narástla asi o 172 percent. Lenže v roku 1962 sa možnosti extenzívneho rastu, ktorého nedeliteľnou súčasťou bolo extenzívne pľundrovanie krajiny, vyčerpali. V roku 1963 tak nastáva recesia, prvý medziročný pokles ekonomiky od februárového puču.

Opačne motivované podniky

Recesia v roku 1963 otvorila oči i tým, čo dovtedy spali na ideologickom obláčiku: bez intenzívneho rastu, ktorého základom sú čoraz modernejšie technológie, nie je možné dosahovať dlhodobo uspokojivý rozvoj československého hospodárstva.

Lenže k technologickej modernizácii bolo treba podniky náležite motivovať. Pritom týmto motivátorom nemohla byť konkurencia medzi podnikmi v pravom zmysle toho slova, pretože všetky podniky predsa boli znárodnené, „vo vlastníctve ľudu“. Motivátorom nemohla byť ani cena, respektíve snaha docieliť vyššiu produkciu za nižšiu cenu.

V trhovej ekonomike sa snažia firmy vyrobiť maximálny objem za minimálne náklady – „za málo peňazí veľa muziky“. To je motor technologického pokroku. V centrálne plánovanom hospodárstve však podniky postupovali presne opačne. Najväčšou pohromou pre nich totiž neboli strata a bankrot, ktorý v podstate neexistoval, ale nesplnenie plánu. Podnikoví riaditelia preto pri zostavovaní plánu a s tým súvisiacich rokovaniach s „centrom“, napríklad s príslušným straníckym orgánom či ministerstvom, nadhodnocovali náklady produkcie a, naopak, podhodnocovali úroveň dosiahnuteľnej výroby.

„Obrátený minimax“

Hrali s „centrom“ skrátka habaďúru, ktorú ekonóm a novinár Zdislav Šulc pomenoval ako „obrátený minimax“. Ťažili z asymetrie informácií. Disponovali lepším povedomím o skutočných výrobných možnostiach zvereného podniku ako pražské ministerstvo alebo centrálna plánovacia komisia. Snažili sa plánovačov vmanévrovať do takej situácie, aby im vytýčili čo možno najsplniteľnejší plán: Ideálom pre nich bolo mať na ďalšiu päťročnicu plán v štýle „za veľa peňazí málo muziky“, lebo ten sa, pochopiteľne, ľahko plnil; riaditeľ podniku dostal metál a novú služobnú tatrovku. 

Nová tatrovka pre riaditeľa ale mala svoj zrkadlový neblahý odraz v širokej ekonomike, ktorú totiž rozkladal práve onen stále chronickejší nedostatok na jednej strane a plytvanie a pľundrovanie na strane druhej.

Ľudia ako spomínaný Z. Šulc či reformní ekonómovia 60. rokov na čele s Otom Šikom sa snažili najmä po spomenutej recesii v roku 1963 vniesť do centrálne plánovaného systému – plánovaného vrátane cien – určité trhové prvky. Slovo „trh“ však bolo ideologicky neprijateľné, preto radšej hovorili, že im ide o zavádzanie „tovarovo-peňažných vzťahov“. Ceny sa aspoň sčasti mali pohybovať voľne a odrážať tak skutočný, nie „plánovaný“ dopyt a ponuku v ekonomike. 

Na falošnej ceste

Reformátorom však až na výnimky nešlo o nastolenie skutočnej trhovej ekonomiky, hľadali akýsi kompromis, akúsi „tretiu cestu“ medzi trhom a plánom. Dôvody tejto umiernenosti treba hľadať v stále nie príliš prívetivom celkovom medzinárodnom ovzduší 60. rokov, keď Moskva bola stále blízko.

Ale treba ich hľadať i v samotnom založení reformných ekonómov. „Dobrí, múdri ekonómovia boli hneď po vojne, najneskôr v štyridsiatomôsmom, odstránení, takže my sme nemali nikoho, kto by nás korigoval,“ spomínal v roku 2008 v rozhovore Jiří Kosta, ktorý v Šikovom reformnom tíme pôsobil začiatkom 60. rokov. „Boli sme tak na falošnej ceste. Ťažko sme sa lúčili s poučkami marx-leninskej ekonómie.“

J. Kosta zdôrazňoval, že reformátori vo svojich zámeroch – v polovici 60. rokov oficiálne nazvaných ako „Zásady zdokonalenia plánovitého riadenia“ – nikdy nepočítali so súkromným vlastníctvom veľkého kapitálu ani s kapitálovými trhmi. Interpretácia, že sa snažili presadiť ekonomiku škandinávskeho typu, je teda úplne scestná, lebo v škandinávskych krajinách oboje vždy mali.

Bývalý reformátor v každom prípade pripúšťal, že keby nebolo augustových udalostí roku 1968, k privatizácii by nakoniec asi zakrátko došlo, lebo v roku 1967 nabralo uvoľňovanie a decentralizácia ekonomiky rýchlejší spád, než sami reformátori predpokladali.

Tím mladých ekonómov

Kostovým kľúčovým príspevkom k rozvoju trhovej ekonomiky v ČSSR tak skôr ako vlastné reformné úsilie 60. rokov, ktoré po auguste 1968 narazilo, bolo niečo iné. Totiž to, že sa v čase pred „bratskou“ okupáciou a svojou emigráciou (prednášal na frankfurtskej Goetheho univerzite, kde sa stal v roku 1987 profesorom) ako pedagogický pracovník Ekonomického ústavu Československej akadémie vied podieľal na sformovaní tímu o generáciu mladších ekonómov. Tých, ktorí potom po roku 1989 stáli pri zrode skutočnej trhovej ekonomiky, či už šlo o Václava Klausa, Tomáša Ježka, Karla Dybu či Kamila Janáčka.

V 60. rokoch však podľa Kostových slov z týchto mladých ekonómov skutočné trhové hospodárstvo presadzoval len neskorší premiér a prezident. „Za mojej prítomnosti sa od marxizmu dištancoval len Klaus.“

To, že práve vyhranený Klaus, stúpenec trhovej ekonomiky bez prívlastkov, zastával po roku 1989 ústrednú politickú rolu v období prvých rokov prechodu od centrálne plánovanej ekonomiky, zhatilo nádej niektorých reformátorov 60. rokov na uskutočnenie „tretej cesty“ vo svojej domovine práve v 90. rokoch. Istým zadosťučinením tak niekoľkým z nich mohlo byť to, že pomohli na „tretiu cestu“ nasmerovať ekonomiku oveľa významnejšiu: Čínu.

Pozvanie do Číny

„Začiatkom 80. rokov, kedy Teng Siao-pching začal ekonomickú reformu, pozvali mňa, Ota Šika a Jiřího Skolku, teda emigrantov, aby sme im podľa našich skúseností radili, ako zavádzať trhové hospodárstvo,“ spomínal v roku 2009 v rozhovore Oldřich Kýn. Kýna stretol podobný osud ako Jiřího Kostu. Podstatnú časť 60. rokov pracoval pod riaditeľom O. Šikom v Ekonomickom ústave ČSAV, po auguste 1968 emigroval – a to až do Bostonu, kde potom dlhé roky prednášal na tamojšej univerzite.

„Vraj som v Číne pomáhal systému založenému na totalitnej moci jednej strany. Ale šlo mi o prechod od centrálneho plánovania k trhu, lebo už v dobe Pražskej jari sme verili, že k tomu, aby sa komunistom odobrala moc nad celým národom, musíme im najskôr vziať moc nad celým hospodárstvom,“ povedal O. Kýn

Zahraničná odborná literatúra československým reformátorom, najmä O. Šikovi, naozaj pričíta pomerne značný podiel na ničom menšom než bolo nasmerovanie dosiaľ strnule centrálne plánovaného čínskeho hospodárstva k postupnej liberalizácii cien. Šika a ďalších československých reformátorov tak možno považovať za svojho druhu otcov čínskej „tretej cesty“, pred ktorou sa mnohí skláňajú dodnes.

Zárodok trhu v komunistickom režime

„Šikovu prechodnú cenotvorbovú stratégiu uviedlo do praxe novozaložené čínske Centrum pre výskum cien,“ píše Julian Baird Gewirtz v knihe Unlikely Partners: Chinese Reformers, Western Economists, and the Making of Global China. Centrum najalo niekoľko českých konzultantov doporučených Otom Šikom vrátane už spomenutého Jiřího Skolku, ktorý na inštruktážnych workshopoch školil úradníkov dohliadajúcich na reformy.

„Úrad čelil veľkej výzve: vypočítať ceny, ktoré by zohľadňovali ‚socialistický vzťah medzi tovarom a peniazmi‘, ako Šik záležitosť pomenoval v roku 1981,“ pokračuje Julian Baird Gewirtz.

Nuž, šlo práve o tie tovarovo-peňažné vzťahy, čiže o zárodok trhu. Konkrétne to znamenalo teda vybrať 1 200 kategórií produktov a rozoslať dotazníky do sedemtisíc čínskych podnikov, desaťtisíc fariem a päťtisíc obchodných centier. Na základe týchto rozsiahlych dát vypočítali úradníci s pomocou Šikovho dvojsmerného cenového systému ceny odrážajúce pracovné i kapitálové náklady.

Experti, podľa Gewirtzovej knihy, vtedy ocenili výsledok výpočtov ako výrazne ‚racionálnejší‘ ako boli výsledky predchádzajúcich pokusov. „Pod vedením Süe Mu-čchiaa centrum fungovalo ešte niekoľko ďalších rokov. V roku 1982 už ceny niekoľko stoviek druhov menej významného tovaru stanovovali samotné podniky, o rok neskôr ich  zostalo tristopäťdesiat. V roku 1983 sa Centrum pustilo do veľkého prepočítania, ktoré malo vylepšiť výsledky z roku 1981. Šikove myšlienky sa stali súčasťou čínskeho hospodárstva, a to ako po analytickej, tak inštitucionálnej stránke.“

Aj keď o tomto dejinotvornom momente vlastne svetového významu nevznikla žiadna ucelenejšia česká či slovenská publikácia, československí reformátori zo 60. rokov nakoniec oveľa skôr ako vlastnú krajinu zreformovali čínsku ekonomiku.