Odpovedajú: Maroš Servátka, ekonóm, profesor experimentálnej ekonómie na Macquarie Business School v Sydney, Filip Schlosser, tvorca Financopedie – najlepšieho účtu o finančnej gramotnosti na Slovenskom Instagrame, Mojmír Hampl, člen vedenia Národní rozpočtové rady ČR, v minulosti viceguvernér Českej národnej banky. Autor knihy Pro Čechy je nebe nízko. Pojďme chtít víc!

Aké najčastejšie chyby robia politici pri snahe dosiahnuť vyššiu životnú úroveň obyvateľstva?

Filip Schlosser:
Namiesto, aby prišli s víziou, sa zameriavajú hlavne na sociálne dávky, ktorými „oblbujú“ ľudí a získavajú na tom politické body. No aj tak to nikam nevedie a ani to ľuďom drasticky nezvýši životnú úroveň.

Maroš Servátka:

Mnohé opatrenia, ktoré môžu zvýšiť životnú úroveň, majú okamžité náklady, avšak ich prospech sa odzrkadlí až v dlhšom časovom horizonte. Problémom demokratického systému je, že politici viac pozerajú na svoju popularitu a najbližšie voľby ako na dlhodobé ciele. Odkladaním riešenia problémov nielenže tratíme čas ako spoločnosť, ale vytváranie dočasných záplat môže z dlhodobého hľadiska situáciu ešte viac zhoršiť.

Mojmír Hampl:
Najjednoduchšou chybou je populistická snaha rýchlo realizovať nejaké veľmi viditeľné riešenie, ktoré je ekonomicky neudržateľné, nemá ekonomickú logiku a je neufinancovateľné. Napríklad stanoviť strop na nejaké ceny alebo zabrániť, aby nejaká pracovná sila prišla. Najhoršie na tom je, že obetujete celú budúcnosť iba preto, aby ste vyhrali zajtrajšok alebo dnešok. Bohužiaľ, ani vyspelým demokraciám sa tieto tendencie nevyhýbajú. Ako hovorila Margaret Thatcherová: „Keď takéto veci robíte dlho, nakoniec vám dôjdu cudzie peniaze.“

Aké chybné kroky robia ľudia pri snahe o zvýšenie vlastnej životnej úrovne?

Filip Schlosser:
Chyby vyplývajú z toho, že nikto nevie naučiť ľudí základy finančnej gramotnosti. V škole sa to neučí a rodičia tomu väčšinou nerozumejú, keďže vyrastali v bývalom režime. Najväčšia chyba je, že sa nepozeráme do budúcnosti. Je dobré žiť v prítomnosti, no takisto sa musíme pozerať aj na to, čo nás čaká o desiatky rokov. Šanca, že sa dožijeme dôchodku je viac ako 90 percentná. Šanca, že od štátu dostaneme menej, ako očakávame, je 100 percentná.

Maroš Servátka:
Častým chybným krokom je prokrastinácia a odkladanie dôležitých rozhodnutí, ako napr. zdokonaliť sa v schopnostiach, po ktorých je dopyt na trhu alebo začať sporiť a vytvárať si investičné portfólio. Je to preto, lebo prítomnosť sa nám javí nepomerne dôležitejšia ako budúcnosť. Náklady nesieme tu a teraz, napríklad musíme si odriecť dovolenku, nové auto, či časté večery v reštaurácii, no výhody budeme pociťovať až za nejaký čas. Stojíme tak pred voľbou začať šetriť a investovať hneď alebo neskôr. Ak by sme to urobili neskôr, budúce náklady sa nezdajú až také veľké ako v prítomnosti. A keďže jeden deň, týždeň, alebo mesiac veľký rozdiel aj tak neurobí, rozhodnutie odložíme. Lenže prejde deň, zo zajtrajška sa stane dnes a my stojíme pred tou istou voľbou a náklady sa nám opäť zdajú neprimerane vysoké. Preto opäť odložíme rozhodnutie. Naivní ľudia ho potom odkladajú opakovane a často ho ani neurobia, lebo sa im nechce alebo zabudnú.  Sofistikovanejší ľudia si zase uvedomia, že majú s prokrastináciou problém a keďže sa obávajú, že by rozhodnutie mohli odkladať donekonečna, urobia ho hneď alebo podniknú kroky, ktorými sa prinútia ho urobiť čo najskôr.

Mojmír Hampl:
Poviem to na príklade firiem, ktoré poznám. Pre mnoho úspešných ľudí, ktorí pôsobia v Česku, je typické, že im stačí úspech na českom území. Skutočne úspešné svetové firmy sa od začiatku pozerajú na svet, ako na svoj trh. Za úspech považujú globálny úspech alebo aspoň úspech výrazne cezhraničný. My máme často určitý mentálny blok a nemáme dostatočné ambície. Preto sa môže stať, že nás niekto „žabím skokom“ preskočí.

Ak chcete vedieť viac, pozrite sa na diskusiu Maroša, Mojmíra a Filipa na videu. Dozviete sa odpovede napríklad na otázky: Prečo sú platy na Slovensku nižšie ako v Rakúsku? Je reálne chcieť západné mzdy, ale našu cenovú hladinu? Ako sme na tom s kritickým myslením? Sme vo fáze imitácie, prečo by sme mali prejsť do fázy inovácie? Je podstatné, nakoľko považujeme verejný priestor za náš? Prečo môže byť problém, ak nemáme globálne myslenie?

Upozornenie

Upozornenie: Redakcia sa nemusí stotožňovať s názorom autora