Zuzana Mistríková: Za vznikom Slovenska nebola žiadna vznešená idea

Už desať rokov sa venuje distribúcii a produkcii filmov. S komediálnou drámou Učiteľka dobyla päťdesiat svetových trhov a s filmom Mečiar otvorila rany slovenskej spoločensko-politickej identity. Popri tom stíha tvoriť aj libretá pre baletné inscenácie.

V kinách je váš dokumentárny film Mečiar. S bývalým premiérom vás spájala strana VPN, neskôr ste boli jeho oponentkou. Je tento film vašou osobnou iniciatívou?

S témou za mnou prišla režisérka Tereza Nvotová. Zaujímalo ju, čo robí človek, ktorý kedysi formoval Slovensko. Najprv s ním nakrútila bakalársky film, ktorý mal veľký ohlas, a ona si uvedomila, že by mala s témou pracovať ďalej v širšom kontexte. Tak vznikol nápad na dlhometrážny dokument.

Film je zložený najmä z archívnych záberov a komentárov politológov. Samotný Vladimír Mečiar hovoriaci na kameru v ňom má malý priestor. Navyše pôsobí ako mierumilovný dôchodca. Bol tento kontrast medzi jeho niekdajším kultom osobnosti a súčasnou zdanlivou obyčajnosťou zámerom?

Neviem či má Vladimír Mečiar vo filme malý priestor. Možno, ak niekto čakal jeho portrét. Je pravda, že režisérka s ním mala dohodnuté druhé kolo natáčania, v ktorom mal mať možnosť reagovať na Terezine zistenia. Nedošlo však k nemu, pretože zrušenie amnestií okolo neho rozvírilo mediálnu honbu a prestal komunikovať.

Ako ste spokojná s výsledkom?

Jeho reakcie by do filmu asi priniesli nový pohľad. Ja si však stále myslím, že film je silný v tom, ako sa režisérke podarilo vyskladať mozaiku udalostí, ktoré sa diali za jeho vládnutia, a dať ich do súvislostí. Hoci som v tej dobe žila a mala k niektorým udalostiam pomerne blízko, sú veci, ktoré som si uvedomila až vďaka filmu.

Ste z umeleckej rodiny. Otec Ján je známy herec, strýko Ivan bol filmovou legendou. Vy ste študovali dramaturgiu. Prečo?

Zo žartu som hovorila, že na herectvo som nemala dosť talentu a na réžiu dosť drzosti. K divadlu som mala vždy veľmi blízko. V dramaturgii som sa našla, pretože v umení aj v živote ma baví hľadať súvislosti a skúmať motivácie ľudí a prepájať veci tak, aby priniesli novú kvalitu.

Keď počas revolúcie režim zatvoril divadlá, vnímané ako ohniská rebélie, na protest ste zorganizovali na VŠMU okupačný štrajk. Z čoho vyplynula potreba angažovania sa?

Boli sme deťmi rodičov, ktorí ako mladí zažili šesťdesiaty ôsmy rok. Môj otec, ktorý hral v martinskom divadle, spolupracoval vtedy so slobodným vysielačom v Banskej Bystrici. Keď vyrastáte v tom, že vám doma hovoria pravdu, a chodíte do školy, kde učia pedagógovia s morálnou integritou, a tí spravia prvý krok, keď verejne odsúdia zásah polície proti študentom, nemusíte sa rozhodovať.

Mali ste strach?

Určite. V tom čase polícia vždy zasahovala proti verejným prejavom. Už len ten brutálny zásah 17. novembra. To rozhodnutie nebolo ťažké. Aj napriek tomu, že sme netušili, ako by sa mala situácia vyvinúť.

Bolo samozrejmé vstúpiť po revolúcii do politiky?

To sa vyvinulo samo. Dohoda študentov znela, že budeme viditeľní až do slobodných volieb. Aby bolo zrejmé, že VPN a Občianske fórum pokračujú v tom, za čo sme bojovali. So zaradením na kandidátku VPN som súhlasila pod podmienkou, že budem na nezvoliteľnom mieste. Do parlamentu som sa však prekrúžkovala.

Ako hodnotíte toto obdobie?

Napriek neskúsenosti väčšiny nových poslancov to bol jeden z najprogresívnejších parlamentov, pretože ľudia tam prišli so silnou snahou urobiť všetko pre to, aby sa veci pohli vpred. A fungovalo to dovtedy, kým Vladimír Mečiar nezaložil HZDS.

Obe reprízy Učiteľky videlo v televízii asi pol milióna divákov. Zdroj: Pubres

Divadlo bolo platformou, na ktorej si Slováci a Česi vždy rozumeli. Mrzelo vás rozdelenie Česko-Slovenska?