Zruinovaná história. Prečo sa slovenské kaštiele rozpadávajú

Keď divák počas troch júlových týždňov sleduje slávne cyklistické preteky Tour de France, občas má pocit, že ide o prehliadku francúzskeho architektonického a kultúrneho dedičstva. Pelotón počas jedného dňa prejde priemerne 170 kilometrov a za ten čas kamera míňa zámky, zámočky, hrady, kúrie, vidiecke sídla, ale aj akési útulne ukryté v nedostupnom teréne. Väčšina z nich je vkusne a slušne upravená a dokonca aj zrúcaniny hradov pôsobia dojmom, že sa o ne miestni poriadne starajú.

Ak by si niekto chcel vychutnať obrázky z cyklistických pretekov okolo Slovenska, veľa podobných záberov by si neužil. No nie preto, že by nebolo čo ukazovať. Po pradávnych šľachtických rodoch ostalo na území Slovenska podľa pamiatkového úradu do dnešného dňa 439 kaštieľov a 140 kúrií, ktoré sú zapísané v zozname národných kultúrnych pamiatok. Viac ako tretina z nich sa však dnes podľa úradu rozpadáva. Dôvodov je viacero.

Ich nevhodné využívanie medzi rokmi 1948 až 1989, prípadne ich nevyužívanie po revolúcii. Následný prechod kaštieľov do súkromných rúk a vytriezvenie zo sna, že aj „obyčajný človek“ si môže dovoliť zámok. A napokon, no nie zriedka, špekulácie súčasných majiteľov, ktorým sa viac oplatí nechať pamiatku úplne sa rozpadnúť a namiesto nej postaviť niečo, na čom sa dá rýchlo a ľahko zarobiť. TREND prináša tri príklady ruín, ktoré ilustrujú, ako sa na Slovensku k architektonickému historickému dedičstvu správame.

Rozprávka v Hajnej Novej Vsi

Zdroj: TREND.sk

Na prvý pohľad vyzerá kaštieľ v obci Hajná Nová Ves ako rozprávkové filmové kulisy. Fasáda pieskovej farby sa až tak veľmi neolupuje, po bokoch sú dve vežičky a na jednej strane štvorhranný výčnelok. Nad dvoma radmi okien sa týči okrasná atika. Ak sa návštevník na kaštieľ pozrie zo správnej strany, vyzerá, že je ešte v celkom dobrej kondícii.

Až druhý pohľad začne prezrádzať, že nie všetko je v poriadku. Pôvodná medená strecha zostala už len na vežiach, zvyšok stavby pokrýva strieborný plech. Aj to na niektorých miestach deravý. Spodný rad okien je zamrežovaný, vstupný portál do zámku, ktorý má opäť rozprávkový nádych, je zamknutý. Aj keď ho počas jeho existencie viackrát prestavali, viac ako 400-ročnú históriu budova nezaprie.

Rozprávaním o jej dlhej histórii začína stretnutie starosta Hajnej Novej Vsi Ľuboš Koma. V roku 1609 kaštieľ dostaval šľachtic Tomáš Vizkelety, neskôr sa k nemu dostala napríklad dcéra uhorského palatína Juraja Turza, no vystriedali sa v ňom mnohé ďalšie šľachtické rody. „Naposledy v ňom bola osobitná škola internátna, no krátko po revolúcii sa presťahovala do Topoľčian, pretože sa im neoplatilo živiť budovu naďalej,“ vysvetľuje Ľ. Koma.

Práve odkaz osobitnej školy na kaštieli vidieť najviac. Tyrkysová farba na stenách do výšky pása, terasa s krásnymi arkádami vyložená drobnými betónovými kockami, niektoré priestory obložené lacnými kachličkami, vybúrané priečky. Z vybavenia kaštieľa nezostalo už takmer nič, sem-tam sa dajú ešte nájsť pozostatky starých kachlí. Možno niekto z domácich má ukrytý nejaký suvenír, no len ťažko sa k tomu prizná.

Kaštieľ v Hajnej Novej Vsi neďaleko Topoľčian využívali v minulosti ako osobitnú internátnu školu. Zdroj: Milan David

Uprostred štvorcového dvora kaštieľa je studňa, okolo ktorej rastú už zdivené ružové kríky. Stále kvitnú, aj keď vidieť, že ruka záhradníka sa ich nedotkla veľmi dlho. Na to, že v areáli kedysi sídlila