Administratíva amerického prezidenta Joea Bidena zahrnula štedré zelené dotácie do zákona o znižovaní inflácie, ktorého cieľom je vybudovať „ekonomiku čistej energie poháňanú americkými inovátormi“. Bývalý prezident Európskej centrálnej banky a taliansky premiér Mario Draghi predložil Európskej komisii správu, v ktorej tvrdí, že budúcnosť európskeho hospodárstva závisí od stratégie konkurencieschopnosti a dekarbonizácie. A Čína výrazne investovala do „nových“ odvetví – solárnej fotovoltiky, lítium-iónových batérií a elektrických vozidiel (EV) – s cieľom ich premeny na exportné motory. Detaily sa rôznia, ale základná myšlienka ostáva rovnaká: podpora high-tech zeleného priemyslu je kľúčom nielen k udržateľnej budúcnosti, ale aj k prosperujúcej budúcnosti. Nakoľko je však táto logika dôveryhodná? Môže byť veľká ekonomika ako Spojené štáty, Európska únia alebo Čína skutočne postavená na zelených technológiách?

Pravdepodobne nie. Energia predstavuje len malý podiel týchto ekonomík a vo väčšine priemyselných odvetví predstavuje energia len dve až päť percent celkových nákladov. Tento podiel je, samozrejme, oveľa vyšší – viac ako 10 percent – v prípade určitých energeticky náročných odvetví, ako je výroba cementu, železa a ocele. Je však nepravdepodobné, že tieto sektory výrazne prispejú k ekonomike poháňanej zelenými technológiami. Ešte dôležitejšie je, že zelený prechod si bude vyžadovať oveľa menej nových technológií, ako sa všeobecne predpokladá. V dohľadnej budúcnosti budú väčšinu energie s nulovými emisiami, ktorú svet potrebuje, zabezpečovať existujúce technológie: solárne panely, veterné turbíny a batérie. Solárne články existujú už takmer pol storočia, hoci najstaršie verzie boli také objemné a drahé, že sa používali iba pre satelity. Veterné turbíny sú tu ešte dlhšie. Dokonca aj lítium-iónové batérie sú na trhu už viac ako 30 rokov.

Áno, je tu priestor pre ďalší výskum a vývoj; možno objaviť nové spôsoby produkcie týchto výrobkov. Vplyv ďalšieho pokroku na ne však bude obmedzený. Napríklad, hoci je možné zlepšiť „inteligentné“ riadenie siete – vrátane nasadenia umelej inteligencie –, stratám v elektrických a prenosových systémoch sa vo veľkej miere nedá vyhnúť. V konečnom dôsledku rýchle prijatie obnoviteľných zdrojov energie nezávisí od špičkových inovácií, ale od neľahkej úlohy znížiť nákladovú krivku známych technológií. Ďalším dôvodom, prečo by bolo ťažké vybudovať silnú ekonomiku na zelených technologických základoch, je, že tovary v pevnom skupenstve, ako sú solárne moduly a batérie, sú najvhodnejšie na hromadnú výrobu. To znamená, že si vyžadujú veľké počiatočné investície, a keď sa výroba zväčšuje, náklady aj ceny klesajú. V minulom roku bol čínsky export solárnych modulov o 33 percent vyšší z hľadiska výrobnej kapacity, ale ich hodnota v skutočnosti mierne klesla, pretože jednotkové ceny klesli o tretinu. Niečo podobné sa pravdepodobne stane aj pri batériách.

Inými slovami, krajina, ktorá sa snaží byť lídrom v oblasti zelených technológií, sa môže ocitnúť v situácii, že vynakladá čoraz väčšie sumy na zvýšenie svojej kapacity na výrobu tovarov, ktorých ceny naďalej klesajú. Čína so svojím veľkým prebytkom úspor si takéto investície môže dovoliť – a celý svet z toho profituje, ak sa postavia dve továrne na výrobu solárnych modulov, kde by stačila jedna. Dokonca ani v prípade Číny nie je jasné, do akej miery sa rastúci export „nových troch“ odvetví premietne do vyššieho rastu HDP. Vyrábajú síce tovary s podstatne vyšším obsahom high-tech ako „stará trojka “ exportných motorov – domáce spotrebiče, nábytok a oblečenie – zatiaľ však väčšinou hospodária so stratou. A pokiaľ ide o elektromobily, na modeli a značke – z ktorých ani jedna nemá nič spoločné so zelenými technológiami – záleží oveľa viac ako na výkone, a tu nemajú čínski výrobcovia prirodzenú výhodu.

Kľúčovou prekážkou rýchleho zavádzania ziskov z obnoviteľných zdrojov sú tvrdohlavé „mäkké náklady“ – ako sú povolenia, plánovanie a marketing –, ktoré vo všeobecnosti klesajú oveľa pomalšie ako náklady na hardvér. Pokiaľ ide napríklad o šírenie solárnej energie, odhaduje sa, že tieto náklady sú prinajmenšom také dôležité ako náklady na samotné panely. Jedným z najdrahších prvkov prechodu na nulové emisie bude izolácia budov . V EÚ táto úloha – ktorá si vyžaduje len známe mate-riály, zručných remeselníkov a efektívne plánovanie – často tvorí veľký podiel celkových odhadovaných investičných potrieb. Krajiny, ktoré v tomto smere dosiahnu najrýchlejší pokrok, budú krajiny s kvalitnejšími stavebnými robotníkmi a menej ťažkopádnymi postupmi výstavby a plánovania domov – nie tie, ktoré vyrábajú najmodernejšie vybavenie.

Úloha dekarbonizácie energetického sektora a následne celého hospodárstva je rovnako naliehavá ako monumentálna. Ale namiesto toho, aby sa politici zamerali na to, aby sa stali „lídrom“ v oblasti zelených technológií – stratégiou, ktorá nemusí nevyhnutne viesť k ekonomickej dynamike – by mali tvorcovia politiky presunúť svoju pozornosť na často nevzrušujúce aktivity, ktoré skutočne urýchlia pokrok.

Copyright: Project Syndicate, 2024 www.project-syndicate.org