Zelené pokrytectvo a transformácia plná paradoxov: Globálne problémy sa nedajú riešiť lokálne

Konferencia Organizácie Spojených národov o zmene klímy s poradovým číslom 27 sa skončila takmer úplným fiaskom.

Predstaviteľ Európskej komisie zodpovedný za klímu Frans Timmermans pohrozil odchodom z egyptského letoviska Šarm aš-Šajch, kde sa stretnutie v novembri konalo. Európska únia dávala jasne najavo svoju nespokojnosť s nezáujmom mnohých krajín o presadenie prísnejších klimatických pravidiel. Situáciu pomenovala nemecká ministerka zahraničných vecí Annalena Baerbocková, ktorá za neschopnosť dohodnúť sa na vyššom znížení emisií obvinila „bohaté ropné krajiny a veľkých znečisťovateľov“. Tí si totiž obhajujú svoje vlastné záujmy.

Stále relatívne vysoké ceny energií prinášajú producentom fosílnych palív veľké zisky, no ak by sa zaviazali znižovať emisie, ich ekonomika sa nevyhnutne scvrkne. Emisie nie sú momentálne ani stredobodom záujmu odoberateľov fosílnych palív. Tí, na rozdiel od Európy, často nemajú zdroje ani na to, aby si mohli nakúpiť dostatok LNG. Jeho cena pri raste hodnoty amerického dolára často presahuje ich možnosti. Pre rozvíjajúce sa krajiny je dobrý vzťah s producentmi ropy a plynu zásadným faktorom prežitia v čase energetickej krízy, a presadzovanie rýchlejšieho znižovania emisií nie je aktuálne ani v ich záujme.

Vznikla paradoxná situácia. Ohlásilo sa síce vytvorenie fondu na pomoc najpostihnutejším krajinám sveta pre následky klimatických zmien, no objem emisií sa neznížil, čo znamená, že škody takmer isto prídu. 

Prínosom summitu sa ale stala snaha o vytvorenie uhlíkových kreditov. Znamená to, že napríklad Nórsko by si mohlo nakúpiť kredity od Indonézie, ktorá si uchová svoje pralesy. K uvedeniu myšlienky do praxe je však ešte dlhá cesta, no vytvorenie globálneho trhu s emisnými povolenkami sa zdá ako hlavný spôsob, ako zabezpečiť udržateľnosť klímy.

Nech sa Európska únia snaží akokoľvek, globálne emisie skleníkových plynov môžu rásť ešte roky. Chudobnejšie krajiny sa totiž sťažujú, že západ získal svoje bohatstvo z lacných palív, čím spôsobil klimatické zmeny, za ktoré musia teraz platiť práve ony. Pokiaľ to bude pre ne výhodné, odklon od používania uhlia alebo ropy budú zavádzať iba pomaly a najmä s ohľadom na náklady a prínosy.

Chýbajúce investície

Pomerne optimisticky znejú slová Medzinárodnej energetickej agentúry (IEA) so sídlom v Paríži, ktorá predpokladá, že globálne emisie dosiahnu svoj vrchol v roku 2025 na úrovni 37 miliárd ton oxidu uhličitého. Pesimisticky však vyznieva odhad, že následne klesnú iba mierne, a to na úroveň 32 miliárd ton do roku 2050.

Svet zníži spotrebu fosílnych palív z 80 percent v súčasnosti na 60 percent o tri dekády neskôr. Následkom bude, že globálna teplota vzrastie do konca storočia o 2,5 percenta a nie o menej ako dve percentá, k čomu sa zaviazali štáty v Parížskej dohode z roku 2015. Ak by sa tak malo stať a nárast globálnej teploty by mal dosiahnuť želaných 1,5 percenta, svet by musel investovať do roku 2030 až štyri bilióny dolárov ročne, dvakrát toľko, ako sa očakáva. Vzhľadom na veľkosť globálneho HDP na úrovni sto biliónov dolárov by išlo o značne vysoký objem.

Dosiahnutie klimatických cieľov je funkciou globálnych investícií do prechodu na zelené energie. Európska uhlíková neutralita pomôže, keďže EÚ je tretí najväčší znečisťovateľa na svete, globálny problém sa však nedá riešiť lokálne.

Posledný plán znižovania emisií Fit for 55 o viac ako polovicu do roku 2030 znie odvážne, veľké plány sa ľahko kreslia, no omnoho ťažšie realizujú. Aby stanovený cieľ Európska únia dosiahla, budú potrebné každoročné investície do zelených technológií v objeme presahujúcom 200 miliárd eur. A to je v čase dlhodobého spomalenia európskej ekonomiky pomerne veľká čiastka, ktorú Európska komisia hodila na plecia domácim firmám. Domáci a zahraničný kapitál sa pre rozpočtové reštrikcie európskych krajín stanú hlavnými zdrojmi investícií. A tu je kameň úrazu.

Ak sa európske ciele nastavia príliš prísne, bude pri vysokých cenách energií a pokračujúcom systéme emisných povoleniek hroziť, že európsky priemysel sa presunie za hranice EÚ. Domáca ekonomika sa ešte viac spomalí a tým aj daňové príjmy. Naopak, produkcia oxidu uhličitého sa globálne zvýši, keďže sa bude produkovať v krajinách s nižšími ekologickými štandardmi. Ekonomiky týchto krajín sa posilnia, čo im dá ďalšiu motiváciu na podporu špinavšieho priemyslu. Preto akákoľvek zelená transformácia musí prebiehať v súlade so záujmami európskych štátov aj biznisu zároveň. Brusel však ide na vec nekompromisne. Stanovením prísnych klimatických cieľov a rýchlym znižovaním objemu povoleniek drží nad firmami a následne aj domácnosťami tvrdú ruku. Pitom prístup v krajine druhého najväčšieho znečisťovateľa na svete, v Spojených štátoch, je radikálne odlišný.

Vojna s Amerikou

Kým Európa ide na to s palicou, americký prezident Joe Biden drží v ruke mrkvu. Namiesto nových zákazov a poplatkov prišiel so zákonom na zníženie inflácie (IRA). Ten je postavený na daňových úľavách, lacných úveroch, garanciách úverov a iných zdrojov financovania s cieľom podpory produkcie čistej energie. Jedným z cieľov je vybudovanie domácej dodávateľskej siete na výrobu batérií pre elektrovozidlá. Program v odhadovanom objeme 369 miliárd dolárov však vytvoril vrásky na čele európskych predstaviteľov, ktorí sa obávajú, že práve táto iniciatíva spôsobí obchodnú vojnu medzi Európskou úniou a Spojenými štátmi.

Cieľ amerického prezidenta je trojaký: podporiť domáci priemysel, znížiť závislosť od Číny pri výrobe elektrovozidiel a zároveň znížiť emisie oxidu uhličitého. Na domácom trhu by sa vytvoril celý ekosystém výroby elektrobatérií – od produkcie a rafinácie lítia až po postavenie gigatovární. Európania sa však obávajú o vplyv na svoj automobilový priemysel. Dôvodom je klauzula, podľa ktorej dostanú rabat v objeme 7 500 dolárov iba vozidlá vyrobené prevažne v Severnej Amerike. Biely dom tak odpisuje európsku konkurenciu, čo je v rozpore s pravidlami Svetovej obchodnej organizácie. Odhaduje sa, že až 200 miliárd dolárov z avizovanej pomoci je v rozpore s dohodnutými pravidlami, tvrdí Francúzsko. Emmanuel Macron by rád zaviedol podobnú schému pomoci aj v Európe, no vzhľadom na to, že Európska únia sa chce stať svetovou obchodnou veľmocou, je táto politika značne problematická. A to nielen pre nekonkurencieschopnosť automobilového priemyslu.