V roku 1837 napísal Hans Christian Andersen rozprávku Cisárove nové šaty. Viac ako o rozprávku však ide o nadnesený príbeh ľudského konformizmu. Dvaja krajčíri presvedčili cisára, že jeho „nové šaty“ nedokáže vidieť iba hlupák. A keďže hlupákom sa nikto stať nechcel, každý predstieral, že neexistujúce šaty vidí. Ľudia sa dostali do emocionálnej pasce – začali veriť, že realita nie je realitou, len aby sa nestrápnili. Na ľudskom konformizme sa za ostatných dvesto rokov takmer nič nezmenilo. Spoločnosť predstiera mnoho vecí. Jedna z nich je, že zdravotníctvo je bezplatné.
Socialisti tvrdia, že zdravotná starostlivosť musí byť zadarmo. Dokonca o tom hovorí aj Ústava SR. Ústavný súd však vidí veci trocha ináč. Podľa neho bezplatné zdravotníctvo neznamená, že zdravotníctvo je zadarmo. Jednoducho, článok 40 slovenskej ústavy je značne problematický. A v realite sotva uskutočniteľný.
V praxi si ľudia musia okrem platieb do zdravotných poisťovní na svoje zdravie doplácať. Nie malé peniaze, ale veľký balík v objeme jednej miliardy eur. Dôvod je jednoduchý: v zdravotníctve nemôžu byť peniaze na všetko. Do sektora ide ročne približne len šesť miliárd eur, čo nestačí na to, aby bola nemocnica na každom rohu. Nestačí to ani na to, aby pacienti dostávali špičkové lieky a liečbu na každú chorobu. Alebo aby mali neobmedzený prístup k lekárom.
Politici sa tvária, že zdravotníctvo predsa nemôže byť obmedzené – že cisárove nové šaty existujú. Realita však nepustí. Keďže zdroje sú limitované, ľudia musia hodiny čakať u lekárov a mesiace na vyšetrenia. Mnohí pritom nedostanú adekvátnu liečbu v čase, keď ju potrebujú, lebo na liečbu sa musia zobrať peniaze z budúcnosti. Zdravotníctvo žije na dlh. Skúsenosť hovorí jednoznačne: čím skôr pacient liečbu dostane, tým je lacnejšia.
Tí, ktorí si to môžu dovoliť, platia vysoké sumy, aby sa dostali k lekárom, na vyšetrenia či k liekom skôr. Neexistuje žiadny priamy poistný produkt, ktorý si môžu dovoliť všetci, žiadne pripoistenie „drahých“ chorôb. A tak je bežný Slovák obeťou nefunkčného systému postaveného na mantre, že zdravotníctvo je bezplatné.
Už malý krok – snaha zracionalizovať systém fungovania nemocníc – narazil na politický odpor. Stratifikácia upadla do kómy. A s ňou aj akákoľvek reforma zdravotného systému. Slovensko pritom nemusí vymýšľať koleso, to už dávno vymysleli v Holandsku. Stačí len povedať pravdu: ak má zdravotníctvo fungovať, ľudia si budú musieť začať za služby priplácať. A začať za svoje peniaze požadovať diametrálne vyššiu hodnotu.
