Hoci to bolo len jedno spresňujúce číslo v novele zákona o úveroch na bývanie, zásadne zmenilo podmienky na trhu. Nová legislatíva pôvodne implementovala európsku hyposmernicu, a to vrátane účtovania oprávnených nákladov.

Doslova na poslednú chvíľu sa bankári dozvedeli, že poplatok za predčasné splatenie úverov na bývanie nebude ohraničený „skutočnými nákladmi priamo súvisiacimi so žiadosťou o predčasné splatenie“, ale zároveň nesmie byť vyšší ako jedno percento. Čo odporuje predchádzajúcej vete a dnes je jasné, že pri dlhších fixáciách môžu byť banky pri predčasnom splatení v strate.

Objektívne treba uznať, že banky nesú svoj diel zodpovednosti. Doteraz si, až na výnimky, za predčasné splatenie pýtali poplatok vo výške štyroch až piatich percent. A to aj pár týždňov pred refixáciou. Výsledkom mohli byť kuriózne situácie.

Napríklad klient s úrokovou sadzbou tri percentá mal do konca fixácie pol roka a 50-tisícový úver by tak preplatil na úrokoch o 750 eur. Ak by sa však rozhodol dlžnú sumu splatiť okamžite, nevyhne sa pokute až dvetisíc eur, čo je bežná štvorpercentná sankcia. Práve takéto absurdnosti sú argumentmi za ohraničenie poplatku.

Objektívne náklady

Jedno percento je však primálo a banky majú pri predčasnom splatení objektívne náklady. Predstavme si, že klient si pôvodne požičal za štyri percentá a teraz má možnosť prejsť do inej banky za dve percentá.

Predpokladajme, že sa cena peňazí znížila o rovné dva percentuálne body. Ak banka bude chcieť vrátené peniaze z predčasne splatenej hypotéky požičať niekomu novému, bude ich musieť „dotovať“ sumou dvoch percentuálnych bodov ročne. Pri predčasnom splatení dva roky pred päťročnou refixáciou sú to až štyri percentá z predčasne splácanej sumy, ktoré by mala banka preniesť na klienta.

Z pohľadu klientov existujú obavy, že banky budú prenášať náklady na predčasné splatenie do ceny všetkých úverov

Strata, a teda „sankcia“ pre klienta by bola nižšia, keby sa cena peňazí v čase nemenila alebo by dokonca narástla. V tom prípade by klient nemal možnosť refinancovať úver za výhodnejší.

Toto sú veci, ktoré banky potrebovali vysvetliť, no nedostali možnosť. Poslanecký návrh sa objavil v pléne bez konzultácie s nimi. No aj banky nesú svoj diel zodpovednosti. Keď ich TREND v máji 2014 s dostatočným predstihom oslovil, aby na verejnosti povedali, čo považujú za oprávnené náklady, odpovedi sa vyhli. Vraj je priskoro.

Štart úrokovej vojny

Z pohľadu klientov existujú obavy, že banky budú prenášať náklady na predčasné splatenie do ceny všetkých úverov. Reálna je i obava, že banky budú znevýhodňovať dlhšie fixácie, pretože s ich predčasným splatením budú mať vyššie náklady. Lenže dlhšie fixácie znamenajú, že výška splátky sa nebude meniť dlhší čas, to prináša väčšiu istotu pre klienta.

Aj keď postoj VÚB musíme nazvať špekulatívnym, dosahy sú pre klientov prevažne pozitívne. VÚB ponúka takzvaný úrokový bonus vo výške jedného percentuálneho bodu. Jej základné sadzby sú 2,49 percenta pri trojročnom, 2,69 percenta pri päťročnom a 3,29 percenta pri desaťročnom fixe.

Klient však môže po splnení ďalších podmienok žiadať bonifikáciu o percentuálny bod. No bude ju musieť pri predčasnom splatení vrátiť. Ak sa pri päťročnom fixe rozíde s bankou po troch rokoch, bude ho to stáť okrem jedného percenta tradičnej pokuty aj ďalšie dve percentá.

Banka teda našla spôsob, ako netrestať vysokými sankciami všetkých klientov, ale len tých, ktorí budú chcieť odísť predčasne. Navyše jej to umožnilo prísť s reálnymi sadzbami hlboko pod dve percentá a tým odštartovala úverovú vojnu medzi bankami.

Dnes sú prakticky pri všetkých trojročných fixáciách úrokové sadzby pod dve percentá. Bez VÚB by nemuseli byť. S tým, že na rozdiel od ostatných bánk myslí talianska inštitúcia na zadné vrátka. Ocenenie nezískala za to, že dokázala obísť prísnu legislatívu. TREND potešilo, že svojím postupom neprenáša zvýšené náklady aj na verných klientov.