Veľký útek z malej Číny: Mao je späť. Kto môže, z krajiny uteká

Bolo to veľké divadlo pre najnáročnejších divákov. Dvadsiaty kongres Komunistickej strany Číny (KSČ) priniesol nečakané prekvapenie, keď zo sály eskortovali 79-ročného Chu Ťin-tchaa, tretieho najsilnejšieho muža v krajine. Chu Ťin-tchao v rokoch 2002 až 2012 pôsobil ako generálny tajomník strany a stal sa šiestym prezidentom Číny. Celý svet obleteli zábery, ako ho držiac pod pazuchou odvádzajú zo sály po tom, ako mu odopreli prístup k dokumentom pred ním. Na päťročných zasadnutiach KSČ všetko prebieha podľa dopredu detailne naplánovaného scenára. A tak sa objavujú otázky, či skutočne došlo k nečakanému vývoju alebo ide o presne zinscenovaný politický odkaz súčasného prezidenta Si Ťin-pchinga zahraničiu a domácej opozícii.

Po smrti veľkého vodcu Mao Ce-tunga sa komunistická strana odvrátila od autoritárskeho vedenia a exekutíva spočívala na konsenze vedúcich predstaviteľov strany. Mnohí z nich boli technokrati, ktorých cieľom bolo nájsť súlad medzi komunistickými cieľmi a trhovým hospodárstvom. Tento mix, ktorý sa vykonával po dekády konsenzuálne, pomohol vytvoriť najväčší hospodársky zázrak v histórii sveta. V ekonomických číslach priniesol od roku 1990 až 10-násobný nárast reálneho HDP na hlavu. Jubilejný kongres však túto politiku zmenil: zo Si Ťin-pchinga sa stal doživotný vládca, ktorý si moc upevnil dosadením svojich spojencov do vedúcich pozícií v strane. Terajší prezident sa stal najsilnejším vládcom Číny od čias Mao Ce-tunga. To by samo osebe nemuselo byť dôvodom na paniku, aká následný deň na finančnom trhu nastala. Ale kontext, v ktorom sa udalosti udiali, hovorí o veľkej zmene hospodárskej politiky krajiny, ktorá tvrdo zasiahne Čínu aj celý svet. 

Ekonomika narazila

Na povrchu vyzerá všetko úžasne. Si Ťin-pching na kongrese zdôraznil, že cieľom Číny v najbližšej dekáde bude stať sa stredne rozvinutou ekonomikou. V roku 2049, v čase stého výročia založenia KSČ, chce dokonca viesť svet z pozície národnej sily a medzinárodného vplyvu. Tieto ciele, preložené do ekonomickej výkonnosti, znamenajú, že domáce hospodárstvo bude musieť pokračovať v raste na úrovni päť percent ročne. Mnohým ekonómom sa to javí len ako nerealistická túžba. Dôvodov je niekoľko – od katastrofálnej demografie cez obrovský dlh až po prudko klesajúcu produktivitu.

Keď sa Čína začala pred 50 rokmi ekonomicky vzmáhať, jej hospodárstvo bolo menšie ako hospodárstvo stredne veľkej európskej krajiny. No už v roku 2014 sa začalo hovoriť, že v parite kúpnej sily dobieha Spojené štáty a v roku 2020 mala v úmysle predbehnúť najväčšiu svetovú ekonomiku aj v dolárovom vyjadrení. Nepodarilo sa a otázkou je, či sa jej to vôbec niekedy podarí. Zhodou okolností počas posledného kongresu KSČ mali byť zverejnené čísla HDP za tretí kvartál. To však prezieravo odložili, keďže výsledky by ukázali, že ekonomika sa prudko spomaľuje. Samozrejme, prvotným impulzom slabej výkonnosti je politika nulového covidu a prepad trhu s nehnuteľnosťami trvajúci viac ako rok. Dlhodobý trend neveští pre domácu ekonomiku nič pozitívne.

Pohľad na ekonomický rast krajiny ukazuje, že HDP v rokoch 1992 až 2012 rástol priam neuveriteľným priemerným tempom šestnásť percent ročne. Vďaka svojej veľkosti, lacnej pracovnej sile a podpore zahraničného kapitálu sa Čína stala najväčším lákadlom priamych zahraničných investícií na svete. V tomto čase, takmer počas celých 30 rokov, prebiehalo obdobie označované ako veľké umiernenie, ktoré charakterizovala nízka inflácia a vysoký aj stabilný ekonomický rast. Čína bola jeho najväčším beneficientom.

No v roku 2008 sa všetko zmenilo. Veľká finančná kríza odštartovala obdobie globálnej hospodárskej stagnácie. Najväčšie centrálne banky museli zo svojho repertoáru vytiahnuť kvantitatívne uvoľňovanie v snahe zaplátať dieru, ktorá vznikla po kolapse úverov po finančnej kalamite. Nezabralo to a motor sveta sa spomalil. Čínu vytiahla z pozície rozvojovej krajiny na piedestál globálnej veľmoci práve neobmedzená globálna likvidita. A tá istá globálna likvidita, respektíve jej nedostatok, uštedrila Číne ranu, z ktorej sa doteraz nespamätala.

Ponziho rast

V roku 1995 Čína tvorila iba tri percentá globálneho obchodu, no v roku 2018 až osemnásť percent. Práve globalizácia cez export naštartovala jej ekonomický pokrok. Situáciu najlepšie zobrazuje podiel exportu na HDP krajiny. Ten v roku 1970 tvoril iba 2,5 percenta, no s otvorením sa svetu začal prudko rásť až na úroveň 36 percent v roku 2006. Na tejto úrovni sa udržal do veľkej finančnej krízy. Potom prudko klesol. Čína prišla o hlavný zdroj svojho ekonomického rastu.

Technokrati vo vedení KSČ sa rozhodli, že prichádza čas na keynesovskú politiku, a začali prudko zvyšovať dlh. Stavali sa obrovské infraštruktúrne projekty a masívne podporili trh s nehnuteľnosťami. Kým pred krízou sa celkový dlh krajiny stabilne pohyboval okolo 150 percent HDP, do roku 2015 sa dostal na 220 percent a v súčasnosti sa blíži k 300 percentám. Za pätnásť rokov Čína takmer zdvojnásobila svoj dlh s cieľom udržať plánovaný rast krajiny v čase globálneho spomalenia. 

Problémom veľkých vládnych investícií je ich neefektivita. Ekonomický rast krajiny sa spomalil na polovičnú úroveň v porovnaní s obdobím pred veľkou finančnou krízou. Efektivita kapitálu sa prepadla a na tvorbu jedného dolára HDP bolo treba investovať osem dolárov – ide o najvyššie číslo zo všetkých veľkých ekonomík sveta. V rovnakom čase sa začala vytvárať bublina na trhu s nehnuteľnosťami. Odhaduje sa, že ponuka domov v budúcej dekáde bude zhruba o štvrtinu vyššia ako reálny dopyt. Dnes je neprenajatých okolo 2,8 miliardy štvorcových metrov rezidenčných priestorov, čo by poskytlo domov celej talianskej populácii. Trh s nehnuteľnosťami pritom predstavuje možno až 30-percentný príspevok k HDP krajiny a 40-percentný podiel na bankových aktívach. Inak povedané, výstavba na seba priamo nadviazala takmer tretinu domácich pracovníkov a kapitálu. Nájsť pre nich iné uplatnenie nebude ľahké.