Neveriacky sme sedeli pred televízorom a sledovali zábery z amerického Kapitolu, ktorý práve dobyla rozvášnená tlupa stúpencov Donalda Trumpa. Ich cieľom nebolo len vtrhnúť do Kapitolu a prerušiť schôdzu, na ktorej mal byť za nového prezidenta USA vyhlásený demokrat Joe Biden.
Kongresmani sa mali stať rukojemníkmi a z budovy Kapitolu chcelo najradikálnejšie krídlo vyhlásiť diktatúru. Akcia sa však skončila po štyroch hodinách, piatich mŕtvych a desiatkach ťažko zranených a následným potvrdením Bidenovho víťazstva. Vlastne si hovorím, že je zázrak, že sme za tridsať rokov našej demokracie niečo také nezažili u nás v strednej Európe.
Predbiehanie v rade na vakcínu sa už začalo. V strednej Európe bude pokračovať
Myslím tým neuznanie výsledku parlamentných či prezidentských volieb. Dodnes mi zostáva rozum stáť nad tým, že sa o niečo také nepokúsil v roku 1998 Vladimír Mečiar. Bol nielen premiérom, ale aj zastupujúcim prezidentom. Mečiarovo HZDS voľby vyhralo, ale keď nedal dohromady parlamentnú väčšinu, uspokojil sa s udelením (si) amnestie a porúčal sa.
O rok prehral s Rudolfom Schusterom aj prezidentské voľby, pravda, o pätnásť percent, čo sa ťažko spochybňuje. Za tie roky si spomínam len na jeden prípad, keď až súd rozhodoval o právoplatnosti stredoeurópskych volieb. A to v roku 1995, keď v druhom kole poľských prezidentských volieb postkomunista Aleksander Kwasniewski tesne porazil dovtedajšieho prezidenta a legendárneho vodcu Solidarity Lecha Walesu.
Žijeme v tej horšej „strednej“ časti Európy. A lepší sa to len pomaly
Ten dal na súd klamstvo Kwasniewskeho o tom, že má vysokoškolské vzdelanie. Poľský najvyšší súd v pomere 12 : 5 rozhodol, že táto lož nemala vplyv na volebný výsledok.
V súčasnosti je predovšetkým v Poľsku a Maďarsku mocenská situácia taká, že tamojšie voľby sa už nekonajú ako „free and fair“, ale už len „free“. Opozícia však výsledky doteraz vždy rešpektovala. Najvážnejší útok na demokraciu sa tak odohral v roku 2013 v Česku.
Po tragikomickom páde vlády Petra Nečasa nedovolil prezident Miloš Zeman parlamentnej väčšine zvoliť za premiérku Miroslavu Němcovú a uzurpátorsky vymenoval kabinet Jiřího Rusnoka. Ten nikdy nezískal dôveru snemovne, ale v demisii vládol sedem mesiacov. Rusnok je dnes z vôle Zemana guvernérom národnej banky a Zeman bol z vôle ľudu v roku 2018 znovu zvolený za hlavu štátu.