Téma týždňa: Boj o nového hegemóna spustil svetový chaos a koniec globalizácie

Koniec histórie a posledný človek je kniha amerického politického filozofa Francisa Fukuyamu, vydaná v roku 1992. Jej myšlienka bola jednoduchá: s rozpadom Sovietskeho zväzu a koncom studenej vojny prišiel koniec histórie. Západná liberálna demokracia vyhrala a potvrdila, že je finálnou formou ľudskej vlády. Prešlo 30 rokov a ukázalo sa, ako veľmi sa F. Fukuyama mýlil. Vojna na Ukrajine sa stala doteraz nepredstaviteľným útokom autokratického režimu na demokraciu. Následky ozbrojeného konfliktu však ďaleko presahujú hranice Ruska a Ukrajiny. Naopak, za Rusko sa priamo či nepriamo postavilo veľké množstvo politických režimov od Indie až po Saudskú Arábiu, čo naznačuje, že konflikt naberá globálny ideologický rozmer. Ten má potenciál ohroziť pozíciu Spojených štátov, doteraz neohrozeného globálneho hegemóna.

Ray Dalio, zakladateľ najväčšieho hedžového fondu na svete Bridgewaters, tvrdí, že súčasný konflikt je len ikstou iteráciou historických cyklov. R. Dalio študuje dejiny z prozaického dôvodu, že ľudský život je príliš krátky na to, aby človek zažil dostatočné množstvo udalostí. Počas svojho života ľudia nahromadia iba limitované množstvo vedomostí, preto nemajú pamäť ani schopnosť reagovať na historické udalosti, ktoré sa opakujú po dlhých desiatkach či stovkách rokov. Prakticky všetko sa však opakuje, napríklad rast a úpadok impérií, ktorý vždy prináša do sveta chaos. Preto aj súčasný konflikt medzi Ruskom a Ukrajinou R. Dalio vidí v kontexte veľkej zmeny, pri ktorej Spojené štáty postupne strácajú postavenie globálnej veľmoci. A na scénu prichádza nová veľmoc. Tento proces býva vždy chaotický a bolestivý.

Úpadok USA

Globálnou mocnosťou, ktorá riadila ekonomický, politický aj finančný život v 19. storočí, bolo Spojené kráľovstvo. To sa stalo najväčším impériom v histórii ľudstva, keď ovládalo takmer štvrtinu zemského povrchu. Kapitalizmus pretavený do technologického a finančného pokroku Spojených štátov však výrazne podporil rast domácej ekonomiky, čím prispel k úpadku relevancie Londýna. Prvá svetová vojna urýchlila stratu britskej pozície a druhá ju zavŕšila. Vznikol nový hegemón, ktorý 70 rokov nemal konkurenta. Pozícia Washingtonu sa však v posledných rokoch dostáva pod čoraz silnejší tlak s tým, ako sa na svete objavuje nová veľmoc – Čína. Konflikt na Ukrajine je pre Čínu príležitosťou zaútočiť na existujúci svetový poriadok vytvorený Spojenými štátmi. Rozhára sa tak nový konflikt, ktorý má potenciál kompletne zmeniť doterajšie usporiadanie a fungovanie sveta.

Po druhej svetovej vojne tvorila americká ekonomika 40 percent globálneho HDP. Naopak, podiel východnej Ázie sa pohyboval iba na úrovni desiatich percent. Tento pomer sa začal prudko meniť, keď sa americká ekonomika čoraz viac transformovala na ekonomiku ťahanú službami a svoju výrobu viac presúvala do zahraničia, najmä do Číny. V súčasnosti tvorí americká ekonomika menej ako štvrtinu globálneho HDP. Pri porovnaní cez paritu kúpnej sily to je dokonca iba šestnásť percent, pričom Čína už Spojené štáty v tomto parametri predbehla, keď presahuje osemnásť percent globálneho HDP. O niekoľko rokov Čína presiahne americké HDP aj v nominálnom vyjadrení. Jej snahou je stať sa nielen ekonomickou, ale aj vojenskou a politickou superveľmocou. Pri dosahovaní tohto cieľa jej vyhovuje, aby sa pozornosť Washingtonu viazala na Európu a nie na Pacifik. Silné partnerstvo s Ruskom je na to skvelá príležitosť.

Moskva potrebuje Peking a Čína z tohto môže ťažiť. Kým Rusko bolo počas studenej vojny globálnym hegemónom uplatňujúcim svoj vplyv v celom socialistickom bloku, po kolapse Sovietskeho zväzu sa jeho pozícia dramaticky zmenšila. Pred troma dekádami bolo jeho HDP porovnateľné s čínskym, no v súčasnosti je 10-násobne menšie. Na rozdiel od pôvodných očakávaní sa vojna na Ukrajine stala pre Rusko ťažkou ranou, ktorá odkryla jeho vojenskú slabosť a pomocou sankcií dramaticky znížila jeho dlhodobú ekonomickú trajektóriu. Ak ju má opäť získať, bude sa musieť začať omnoho viac spoliehať na spoluprácu s ostatnými autokratickými režimami, no najmä s Čínou.

Čínsko-ruská aliancia

Čína doteraz neodsúdila ruskú inváziu na Ukrajinu a ani to nespraví. Naopak, Západ obvinila z rozširovania NATO smerom na východ a zo zavedenia „protiprávnych“ sankcií proti Rusku, ktoré ho „tlačia do kúta“. Vyjadrenia Pekingu z posledných týždňov ukázali, ako blízko sa k sebe obe krajiny dostali. Napriek vyhláseniu spojenectva „bez limitov“ však ich vzťah nikdy nebude úplne harmonický.

Najvýstižnejšou paralelou súčasného spojenia Ruska a Číny môže byť vzťah Nemecka a Japonska počas druhej svetovej vojny. Ich aliancia mala jeden zhodný cieľ – zvrhnúť existujúci svetový poriadok. Dlhodobé vízie oboch krajín však boli zásadne rozdielne, podobne ako sú rozdielne súčasné vízie Ruska a Číny. Oba štáty sa snažia rozšíriť svoju sféru vplyvu napríklad aj v centrálnej Ázii, kde sa nutne dostanú do konfliktu. Už sa to raz stalo. Pred 50 rokmi sa cesty oboch socialistických štátov rozišli a situácia dokonca eskalovala do krátkeho vojenského konfliktu.

Spoločný záujem o zmenu svetového poriadku existuje aj v súčasnosti. Ideálnym scenárom pre obe krajiny by bolo, keby Čína rozšírila svoju sféru vplyvu na celý západný Pacifik a Rusko by získalo veto nad bezpečnostnou situáciou v Európe. V prípade úspechu tejto stratégie by vytlačili Spojené štáty späť za oba oceány, čím by získali kontrolu na Euráziou. Napriek spoločnej vízii a rétorike však Čína nemá záujem pomáhať Moskve viac, ako je nutné. Dôvodom je ekonomická irelevancia Ruska.