Bez prezieravého plánovania a poctivého tréningu nemožno víťaziť ani v hre, ani v podnikaní. K zákazníkom treba pristupovať s rovnakým rešpektom ako k súperom na druhej strane šachovnice. Jaroslav Pčola preniesol stratégie z kráľovskej hry do riadenia firmy. Tomuto majstrovstvu priučil aj svojho syna, ktorému dnes dovoľuje robiť čoraz viac dôležitých ťahov.
Niektoré firmy skresali v dôsledku krízy výdavky na marketing o 50 až 90 percent
Stavebná firma Reinter z Humenného si za posledných dvadsaťtri rokov vybudovala povesť férového hráča s poctivým prístupom. Vlani tržbami presiahla 11,6 milióna eur a je popredným dodávateľom stavebných prác vo svojom regióne. Na čele firmy stojí otec a syn s rovnakým menom, no s odlišným prístupom k riadeniu. Kým starší okúsil stavebný biznis doslova od kachličkovania po vrcholový manažment, mladší nadväzuje na otcove skúsenosti a posúva stavebnú firmu do novej, digitálnej éry.
Partiu otvoril nečakane
Vlastné podnikanie nemusí byť od začiatku zámerom. Niekedy človeka do založenia prvej živnosti dotlačia okolnosti. Aj plány čerstvého vysokoškolského absolventa Jaroslava Pčolu boli dva roky pred revolúciou ešte celkom iné. Tým, čo najviac zamestnávalo myseľ mladého stavebného inžiniera pôvodom zo Sniny, bol najmä šach. Voľné chvíle popri práci stavbyvedúceho na neďalekom poľnohospodárskom družstve trávil jeho tréningom. Oduševnenie prinášalo výsledky a deti z neveľkého mesta na východe Slovenska bolo zrazu bežne vídať na stupňoch víťazov celoštátnych turnajov. „Tak som si povedal, že si musím nájsť také zamestnanie, ktoré mi umožní svojho syna vypracovať tak, aby bol minimálne majstrom sveta,“ smeje sa J. Pčola starší pri spomienke na svoje smelé ambície.
Skúsil prácu v školstve, popri ktorej syna skutočne na svetové majstrovstvá dostal, uživiť rodinu z učiteľského platu však bolo na hranici možností. Skúsenosti a zručnosti, ktoré od mlada zbieral popri otcovi, ktorý pracoval ako stavbyvedúci, a bratoch prišli vhod a prednosť pred šachom začali postupne dostávať príležitostné fušky. Výnosnosť práce na stavbách čoskoro prekonala výplatu zo školy, osamostatniť sa však J. Pčola spočiatku zdráhal. „Podnikateľ a zlodej, to bolo v malom meste v polovici deväťdesiatych rokoch skoro synonymum,“ zdôvodňuje. Napokon sa však chtiac-nechtiac podvolil. Bol rok 1997 a na jeho čerstvom živnostenskom liste stálo Ing. Jaroslav Pčola Reinter.
Rekonštrukcie interiérov boli v deväťdesiatych rokoch mimoriadne žiadané. Na trhu sa objavili nové lákavé doplnky a pestré stavebné materiály, vďaka ktorým bolo prvýkrát možné meniť jednoliate panelákové domácnosti podľa predstáv majiteľov. „Ľudia chceli, aby bolo všetko rovné a hladké. Ale remeselníci z vtedajšieho Chemkostavu boli naučení dávať dôraz skôr na rýchlosť a kvantitu než na presnosť a kvalitu,“ vysvetľuje J. Pčola. Správy o živnostníkovi, ktorý si dáva na výsledkoch svojej práce skutočne záležať, sa v regióne šírili rýchlo.
Stratégia poctivej hry
Jeden pár rúk sa čoskoro stal na pokrytie dopytu málo. So zväčšením partie však prišli aj prvé nezhody. Stavbár nesúhlasil s predstavami troch zamestnancov o rovnom delení zisku. „Ja som chcel zo zarobených peňazí vytvoriť firmu, do ktorej budeme postupne prikupovať vybavenie a ktorá sa bude zväčšovať,“ vysvetľuje J. Pčola. Partia sa obmenila, krízu sa podarilo zažehnať, firma pomaly rástla. Z prenajatého skladu čoskoro odvážali bytové jadrá už tri samostatné skupiny robotníkov.
Práce bolo veľa, času na rodinu popri mladej firme pomenej. „S otcom sme sa cez pracovné dni takmer nevideli, do práce vstával pred štvrtou ráno a domov sa vracal večer aj o deviatej,“ spomína na detstvo syn Jaroslav Pčola mladší. V pamäti mu však utkvelo aj čosi iné. „Nemal som z otca pocit, že by chodil z práce vyhorený. Tá emócia bola úplne opačná, vracal sa z práce s nadšením,“ spomína. O domácnosť a deti sa starala v tom čase najmä manželka podnikateľa. „Ja som si to vtedy ani neuvedomoval, ale teraz, s odstupom času, chápem, že tou skutočnou hrdinkou bola ona,“ konštatuje J. Pčola starší.
Radosť z dobre vykonanej práce mali aj zákazníci a vďaka tomu sa mladej stavebnej firme darilo rásť. Solventnejší klienti, ktorí sprvu prišli s požiadavkou na prestavbu bytu, sa zakrátko vracali s ďalšími zákazkami. Pod rukami zamestnancov firmy Reinter začali rásť skladové haly, supermarkety, práca sa našla dokonca aj na rekonštrukcii nemocnice. Trhom overenú firmu si čoskoro všimol košický podnikateľ Miroslav Labaš. Práce na výstavbe jednej z najväčších potravinárskych a maloobchodných sietí na Slovensku, ktoré vlastní, boli pre humenských stavebníkov míľnikom. Tržby firmy Reinter neklesali ani na konci minulej dekády, v období finančnej krízy. Dôvodom podľa Pčolovcov boli práve pozitívne referencie a orientácia takmer výhradne na súkromný sektor.
Aj viac než dve dekády po založení pôvodnej živnosti sa vo firme Reinter kladie veľký dôraz na kvalitu. „Na našich stavbách sme radi v pozícii generálneho dodávateľa. Sme za všetko zodpovední a komunikujeme s koncovým zákazníkom. A možno aj preto sme prežili,“ prezrádza tajomstvo úspechu J. Pčola starší. Zákazky sa veľkosťou aj náročnosťou rôznia, no pri rozhodovaní o vstupe do každého nového projektu zaváži, či je zákazník ochotný zveriť stavbu výhradne do ich rúk. „Keď raz máme pocit, že naše procesy sú vyladené čo najlepšie, tak akékoľvek cudzie teleso v nich nám môže uškodiť,“ hovorí J. Pčola mladší. Otec a syn priznávajú, že zo zákazky neraz ustúpia, než by mali riskovať preberanie zodpovednosti za cudzie pochybenie.
Nový pohľad na problém
V čase, keď Jaroslav Pčola starší zakladal svoju živnosť, mal jeho syn desať rokov. Detské šachové úspechy v podobe titulu majstra Slovenska či uspokojivej účasti na medzinárodnom turnaji mal už za sebou a s rastúcim vekom záujem o samotársky šport klesal. Brigády na otcových stavbách dávali navyše možnosť privyrobiť si a získať cenné skúsenosti. Rozhodnutie ostať v kariére po otcovom boku prišlo pomerne rýchlo a odhodlanie vrátiť sa do Humenného neochablo ani počas štúdia ekonómie v Prahe. „Každé jedno leto som sa vracal pracovať do firmy,“ dodáva J. Pčola mladší.
Z Prahy do Humenného s ním prichádzalo každý rok aj čoraz viac poznatkov a inovácií. Po skončení školy nastúpil v roku 2011 do firmy a o dva roky neskôr sa stal jej druhým konateľom. Ekonomické vzdelanie a záujem o technológie sa J. Pčola mladší rozhodol pretaviť najmä do efektívnejšieho hospodárenia. „Dali sme si za úlohu, aby zo všetkých procesov bol elektronický výstup,“ hovorí. Informačný systém ušitý na mieru posunul rodinný biznis do novej etapy. „O všetkom je nejaká evidencia, automatizovaný systém tieto údaje zbiera a na konci vypľuje číslo,“ hovorí J. Pčola mladší. Firma má dnes detailný prehľad nielen o celkovom hospodárení, ale aj o úspechoch či neúspechoch konkrétnych stavebných projektov.
Kráľovná kryje strelca
Návratom syna však Reinter získal nielen inovátora, ale aj schopného manažéra. Postupne prevzal sekciu zameranú na obnovu a zatepľovanie bytových domov. Dosadil a zaučil projektového manažéra, z čoho otec neskrýva radosť. „Vychovať si človeka tak, aby robil za mňa, je úspech,“ chváli syna J. Pčola starší. V súčasnosti sa už kompetencie a zodpovednosť medzi otcom a synom delia podľa regiónov. Mesto Humenné sa ukázalo predsa len ako pritesné a J. Pčola mladší sa vybral žiť do Košíc. Tamojšiu pobočku firmy presťahoval z podnájmu v nevýraznej kancelárskej budove do reprezentatívnejších priestorov, z ktorých dnes riadi jej aktivity v meste a okolí.
Košické sídlo firmy Reinter sa nachádza v zrekonštruovanej secesnej vile s dôsledne obnovenou štukatúrou, ktorá je v decentnom kontraste s jednoduchou modernou prístavbou. S nápadom prinavrátiť život schátranej budove prišiel syn, no prilákal tak do rodinnej firmy ďalšiu posilu. Projektovej prípravy sa ujala architektka Lýdia Pčolová, dcéra zakladateľa firmy Reinter. „Pamiatkari z nás boli veľmi prekvapení,“ smeje sa J. Pčola starší. „Žiadali sme ich o čo najviac historických fotiek a detailov o fasáde či oknách, aby bola obnova čo možno najvernejšia,“ vysvetľuje. Výsledný úspech bol pre rodinu novou motiváciou a obnovu pamiatkovo chránených objektov začlenili do firemného portfólia. Z dcéry Lýdie sa vďaka vydarenému projektu stala hlavná architektka dcérskej firmy R-Projekt.
Návrat k šachovnici
Príchod novej generácie firmu osviežil a ďalej vďaka nemu rastie. „Mal som pocit, že otec robí svoju prácu, ktorá zahŕňala každodenné riadenie firmy a desiatok stavieb, veľmi dobre. Ako mladý človek sa mu ťažko priblížim,“ pripúšťa J. Pčola mladší. „Mňa zaujímali menšie projekty, ktoré som vedel pripraviť od začiatku do konca,“ hovorí. A tak sa podnikanie začalo rozrastať novými smermi.
Stavebná firma má dnes vlastnú lakovňu a kovovýrobu, v ktorej vytvorili dvadsať nových pracovných miest, pribudla aj maloobchodná predajňa farieb, lakov a fasád. Ďalšie horizontálne rozširovanie biznisu nateraz rodina neplánuje. Gro stavebných zákaziek tvoria priemyselné, potravinárske a nemocničné stavby, obnova bytových domov a kultúrnych pamiatok. Naďalej skôr pre súkromný než pre verejný sektor.
Okrem toho na palete firemných aktivít posledných šesť rokov svieti kaviareň. Dobrodružná výprava stavebníkov do gastrobiznisu pomohla Pčolovcom oprášiť svoju lásku k šachu. Ten má podľa nich s podnikaním veľa spoločného. „V prvom rade je to túžba robiť neustále správne ťahy,“ začína J. Pčola starší. „Keď potiahnem 39 ťahov správnych a jeden nesprávny, tak prehrám. V podnikaní to môže znamenať veľké straty,“ vysvetľuje. Paralela je aj vo vzájomnom rešpekte, tak ako musí byť medzi súpermi za šachovnicou, musí byť aj medzi stavebníkom a zákazníkom. „Dôležitá je aj príprava,“ pokračuje zakladateľ firmy. „Podobne, ako pripraviť sa na súpera, si musím aj preštudovať projekt či pripraviť materiál.“ Porovnávať šach s riadením firmy by vraj mohol hodiny.
S tabletom do prvej ligy
J. Pčola starší sa pred desiatimi rokmi vrátil k trénovaniu šachu. Humenský klub nesúci meno jeho firmy má dnes takmer sto členov, z čoho približne polovicu tvoria deti. Úspechmi sa opäť radia k slovenskej špičke. Klub vychoval čerstvú majsterku Slovenska do dvanásť rokov, má úspešné extraligové družstvo. Hral zaň dokonca David Navara, dvadsiaty najlepší hráč na svete, ktorý vlani porazil šachového veľmajstra a bývalého majstra sveta Garriho Kasparova.
Vedenie firmy sa plynulo, ale nezadržateľne blíži ku generačnej výmene. „O päť rokov dosiahnem dôchodkový vek, takže mojou métou je odovzdať firmu v dobrej kondícii,“ hovorí J. Pčola starší. Syn mu zatiaľ skorý odchod do dôchodku príliš neverí, no pripúšťa, že víziu ďalšieho smerovania firmy pripravenú má. „Chcel by som firmu posunúť ešte ďalej do digitálneho veku,“ odhaľuje svoje ambície nasledovník. „Ak sa zlepší schopnosť ľudí na stavbách pracovať s tabletmi či so smartfónmi, budú vedieť stavbu riadiť ľahšie. Ak sa zvýši ich schopnosť riadiť väčšie projekty, zvýši sa aj celková kapacita našej produkcie,“ vysvetľuje J. Pčola mladší. Nepochybuje, že vďaka efektívnejšiemu riadeniu stavieb budú vedieť aj s menším počtom zamestnancov hrať vyrovnanú partiu s veľkými stavebnými firmami.
