Štáty sú na mizine. Socialisti chcú zaviesť nové dane na bohatých

Nič nie je také trvalé ako dočasný vládny program, poznamenal Milton Friedman v roku 1984. Slová slávneho ekonóma rezonovali v kruhu ekonómov aj politikov a po dve desaťročia štátne výdavky v rozvinutých krajinách buď klesali, alebo iba opatrne rástli. Tie časy sú však už dávno preč.

Finančná, dlhová, pandemická, energetická či inflačná kríza spôsobili, že veľký štát je späť. A to nielen dočasne.

Napriek tomu, že všetky krízy viac-menej pominuli a centrálne banky neustále hovoria o silnej ekonomike a ešte silnejšom trhu práce, vládne výdavky ostávajú extrémne. Podľa odhadov ratingovej agentúry Standard and Poor si vlády v tomto roku požičajú 11,5 bilióna dolárov, čo je takmer rovnaká suma ako počas najhlbšieho obdobia pandemickej krízy.

Znižovať výdavky na udržateľné úrovne je z ekonomického hľadiska správne, no z politického len ťažko realizovateľné. A to najmä v situácii, keď rast životnej úrovne nie je taký, ako by obyvateľstvo očakávalo. 

Parlamentné voľby vo Francúzsku ukázali, že snaha znížiť sociálne výhody narazí na tvrdý odpor sprava aj zľava. Naopak, vo všetkých krajinách sveta vo voľbách získavajú populisti, ktorí prichádzajú s jednoduchými riešeniami.

A tým najjednoduchším je pokračovanie rastu vládnych dlhov. Tie však nemôžu rásť donekonečna.

V roku 2000 vládne dlhy desiatich najväčších krajín sveta iba o málo presiahli hodnotu 60 percent HDP. V súčasnosti sú takmer dvakrát vyššie. Nie úroveň 60, ale úroveň 100 percent sa stáva novou normou. Napriek tomu sa situácia zdá relatívne stabilná. História však ukazuje, že 60-percentná úroveň výšky dlhu k HDP je kritická. 

Ekonómovia Carmen Reinhartová a Kenneth Rogoff v štúdii „Rast v časoch dlhu" skúmali vzťah medzi úrovňou verejného dlhu a ekonomickým rastom v 44 krajinách sveta za 200 rokov. Zistili, že keď dlh krajiny dosiahne 60 percent HDP, ročná miera rastu zvyčajne klesne. Ešte väčším problémom sa stane udržateľnosť dlhu v prípade šokov – či už ekonomických, finančných, či politických.

Mnohí ekonómovia si uvedomujú, že dlh má svoje limity. A preto jediným realistickým riešením, ako zabezpečiť jeho udržateľnosť, je viac zdaňovať.

Túto tézu obhajuje aj Jennifer McKeownová z Capital Economics, ktorá na margo rastúcich vládnych výdavkov povedala: „Veľa ekonomík smeruje k väčšej vláde s vyššími výdavkami a daňami“.  

Otázka je, koho zdaniť. Aj vzhľadom na nastavené klimatické ciele by malo najväčší zmysel zdaňovať spotrebu. Vyššia DPH však nielen zníži ekonomický rast, ale aj najviac zaťaží chudobnejšiu triedu. Štáty v súčasnosti rastú na základe keynesiánskych ekonomických teórií, ktorými podporujú vyššiu spotrebu. Peniaze preto treba nájsť inde.

Postpandemické obdobie ukázalo, že prvými obeťami sa stali energetické firmy a banky. Dane z nadmerných ziskov však boli iba dočasné a ich replikácia do budúcna je otázna. Celkovo vyššie firemné dane poškodzujú ekonomický rast. A tak sa pozornosť vlád presúva na bohatých jedincov. Tí majú zaplatiť za nové sociálne politiky a rastúci dlh.