Jedno úslovie hovorí: „Keď mne zdochla krava, nech susedovi zdochnú dve“. Podľa indexu sociálnej závisti Slováci citlivo vnímajú ekonomickú nerovnosť, čo prispieva k negatívnym postojom k rozdielom v príjmoch a bohatstve. V kontraste s krajinami ako Švédsko alebo Fínsko, kde je závisť menej výrazná, pociťujú slovenskí respondenti sociálne rozdiely výraznejšie a nepriaznivo.
Prieskumy verejnej mienky ukazujú, že mnoho Slovákov má k bohatým a nadpriemerne zarábajúcim rezervovaný až kritický postoj. Existuje tak veľký rozdiel medzi kultúrou na Slovensku a napríklad v Spojených štátoch, kde je populárne úslovie: „Rastúci príliv zdvíha všetky lode“. Principiálnou myšlienkou tamojšej kultúry je, že ak sa darí susedovi, bude sa dariť aj mne.
Relatívny prepad
Rozdiel v kultúrnych postojoch hrá kritickú rolu pri ekonomickom úspechu rôznych národov aj jednotlivcov. O úspechu tak nemusí hovoriť snaha posúvať sa ďalej a pracovať viac, ako prostredie, ktoré jednotlivcov a štáty formuje. Nie je preto náhoda, že slovenská ekonomika sa postupne oproti ostatným východoeurópskym krajinám relatívne prepadá.
Následkom je aj prepad životnej úrovne obyvateľov. Je to pomerne paradoxné, pretože Slovensko je krajina s najväčšou rovnosťou príjmov aj bohatstva na svete. Potvrdzujú to štatistiky Svetovej banky aj OECD. Giniho index, ktorý príjmovú nerovnosť meria, ukazuje, že Slovensko má najmenšie rozdiely v príjmoch obyvateľstva.
Index môže dosahovať hodnotu 0 až 100. Nula znamená, že všetci dostávajú rovnaký príjem, sto, že jedna domácnosť získava všetok príjem. Kým Spojené štáty patria medzi krajiny s najväčším príjmovým rozdielom a ich Giniho index za rok 2021 dosahuje hodnotu 39, pri Slovensku je úroveň takmer polovičná, iba 21. Ide o suverénne najnižšiu hodnotu na svete, keď o niečo vyššie číslo, okolo 25, má Slovinsko, Česko aj Poľsko.
Ukazuje sa tak, že socializmus výrazne ovplyvnil vnímanie sociálnej spravodlivosti vo východoeurópskych krajinách. Najviac však na Slovensku. To je aj dôvod, prečo drvivá väčšina strán v súčasnom slovenskom parlamente apeluje na sociálnu spravodlivosť, a v praxi ju podporuje vysokým zdanením, redistribúciou príjmov a silnou rolou štátu na úkor podpory podnikateľského prostredia a motivácie podnikať a zarábať.
Podnikateľský či pracovný úspech na Slovensku je ocenený vyšším zdanením a odvodmi, čo znižuje motiváciu viac pracovať a tvoriť. A keďže takéto vnímanie vychádza zdola spoločnosti, politici ho nemajú problém realizovať ani na úkor rozvoja ekonomiky a tvorby bohatstva.
Následkov takéhoto konania je mnoho. Prvým je ekonomické zaostávanie za európskym priemerom aj regiónom. Slovensko je jediná východoeurópska krajina, ktorá prestala dobiehať EÚ. Ekonomický rast je síce väčší, no viac rastú aj ceny, čo spôsobuje, že životná úroveň krajiny už pätnásť rokov stagnuje.
A keďže ekonomický rast je ťahaný najmä dlhom, je vysoko pravdepodobné, že bude stagnovať ďalej. Príjmová nerovnosť sa totiž na Slovensku stále zmenšuje. Ak je Giniho index aktuálne na úrovni 21, pred dekádou bol zhruba o päť bodov vyššie. Slovensko sa tak stáva ešte rovnostárskejším, ako kedy bývalo.
A neplatí to len pre príjmy, ale aj pre rozdelenie bohatstva. Desať percent najbohatších ľudí na Slovensku má na celkovom majetku podiel 40 percent. Prirodzene sa toto číslo zdá Slovákom vysoké, je to však najnižšia hodnota v rámci krajín OECD, kde sa priemer nachádza na úrovni 52 percent.
Kým rozdelenie majetku je podobne rovnomerne distribuované v Poľsku či Grécku, situácia je radikálne odlišná aj v takých sociálne zmýšľajúcich krajinách ako Holandsko a Dánsko, kde najbohatších desať percent ľudí vlastní 62 percent celkového majetku.
Problém tak nie je v distribúcii majetku, ale v jeho veľkosti. Tým, že Dánsko a Holandsko sú veľmi bohaté krajiny, aj najchudobnejší ľudia sa majú relatívne dobre a nemajú potrebu tlačiť spoločnosť do väčšieho zdaňovania majetku ani príjmov. Naopak, tým, že Slovensko je najchudobnejšia krajina EÚ, aj malý rozdiel v distribúcii bohatstva ľudia vnímajú negatívne a implicitne požadujú, aby bol ešte nižší.
Najrovnostárskejšia krajina na svete sa tak stáva ešte rovnostárskejšou. Vláda má na zavádzanie tejto politiky do praxe mnoho nástrojov. Jedným z nich je minimálna mzda, kde v snahe o sociálnu spravodlivosť zachádza ďaleko za odporúčania EÚ.
Zaužívané kultúrne vzorce ovplyvňujú politiku a následne legislatívu. Následkom je miznutie najkvalitnejších ľudí a s nimi aj potenciálu krajiny. Ak je totiž odmena takmer rovnaká za to, keď človek pracuje veľa alebo málo, motivácia pracovať či podnikať sa stráca. Ostávajú iba istoty, že všetci budú toho mať veľmi podobne, no veľmi málo.
