Slovensko je jediný sused, ktorý nie je pred Českom

Skalica je jedno z najkrajších slovenských miest. Na tamojšej radnici sídlila v roku 1918 prvá slovenská vláda, pri hradbách je románska rotunda a krásnu mozaiku na Spolkovom dome vytvoril slávny český maliar Mikoláš Aleš. Napriek tomu to Skalica s menšou Strážnicou na druhej strane hraníc prehráva. Ako celé Slovensko s Českom. To je však v českom pohraničí výnimka.

Skalica dostane návštevníka svojou malebnosťou. Pätnásťtisícové mesto na severe Záhoria bolo pred rokom 1918 jedným z posledných väčších miest odolávajúcich dôslednej maďarizácii, ktorú od vzniku Rakúsko-Uhorska presadzovala budapeštianska vláda.

Pomáhalo tomu aj úzke napojenie Skalice a celého Záhoria na susedné moravské Slovácko, ktoré je podobne ako Záhorie takýmto prechodovým regiónom medzi Čechmi a Slovákmi. „Keď prídem na východ Slovenska a spustím po našom, myslia si tam, že som z Česka,“ hovorí čašník v reštaurácii, ktorá sa pýši budvarom a na rozdiel od veľkej časti ďalších otvorených podnikov v piatok večer aj varí.

Atentát na premiéra Roberta Fica a atmosféra, ktorú vyvolal, akoby domácich od politiky ešte viac odradili. „Ja vôbec neviem, že sú nejaké voľby,“ hovorí v piatok večer mladá blondína, ktorá sa s dvoma priateľmi rozpráva pred už zatvorenou kaviarňou v centre. „Vôbec neviem, koho voliť. A uvidím, či to stihnem. Ale rozhodne to pre mňa nie je nejaká priorita sobotňajšieho programu,“ hovorí jej kamarát, ktorý nemá viac ako tridsať. „Chodíme do Strážnice na diskotéky. V Česku je stále všetko lepšie,“ hovorí druhý z mladíkov.

Skalica je totiž v piatok večer takmer ako po vymretí. Dve okienka fastfoodov s kebabom a pizzou, niekoľko ľudí dopíjajúcich o ôsmej večer posledné pivo. Takmer pustý je aj noblesný hotel Ľudmila v parku pri centre.

Na jeden z dôvodov návštevník narazí, keď hľadá cez navigáciu cestu do prístavu na Baťovom kanáli, jednej z najväčších turistických atrakcií tohto regiónu, ktorý je vzdialený niekoľko kilometrov. Dôjde k ceste zarastenej trávou. Ani druhý pokus sa neskončí inak než poľnou cestou, na ktorú sa s bežným autom neodváži. „Bez terénneho auta by som to neskúšala,“ hovorí mladá recepčná v hoteli, keď sa jej hosť pri raňajkách posťažuje na tento neúspech. „Prístav pre nás tu v Skalici akoby nebol,“ dodáva.

V susednej moravskej Strážnici je počas piatkového podvečera prístavisko centrom života. Bolo tam oveľa viac ľudí než v Kostole svätého Martina, kde sa konala Noc kostolov. A mnohonásobne viac než vo volebnej miestnosti v tamojšej veľkej škole. „Skalica je pre nás najbližšie mesto, kam si zájdeme aj na bicykli. Vzťahy máme super,“ hovorí Iva Helísková, ktorá za radnicu dohliada na hlasovanie v európskych voľbách v miestnej škole. „Hranica akoby tu už zase nebola, ale za covidu tu znova vznikla. To sa nikto na Slovensko ani neodvažoval, diali sa tam divné veci,“ dodáva. Strážnice možno nemá toľko pamiatok ako Skalica, ale život sa tam zdá farebnejší a bohatší. „Skalica je celkom pekná, ale život tam ľahší nie je. Nakupovať, k doktorovi alebo za prácou sa chodí do Hodonína, nie na Slovensko,“ hovorí bodrý strážnický päťdesiatnik. Rovnako ako väčšina miestnych sa na európske voľby nechystal. Je to ďalšia vec, ktorú má väčšina Čechov a Slovákov spoločnú.