Radšej komunisti ako fašisti. Francúzi otočili a volili ľavicu

Francúzsko som ako novinár navštívil takmer pred tridsiatimi rokmi. Kolega, ktorý vtedy písal o Francúzsku, ochorel a ja som zrazu ako parašutista spadol do reportáže o francúzskych prezidentských voľbách. Našťastie sme mali v Paríži dopisovateľku, ktorá tam roky žila, vydala sa tam a bola so mnou ochotná hodiny a hodiny o Francúzsku hovoriť.

Z tej cesty som si odniesol základný dojem, ktorý sa mi pri všetkých ďalších cestách do Francúzska potvrdzoval. Francúzi sú pri pohľade od nás, z našej strednej Európy posadnutej kapitalistickým liberalizmom, vlastne takí „komunisti“. Bohatí sú tam nútení platiť zo stredoeurópskeho pohľadu až neskutočne vysoké dane, od príjmu nad 170-tisíc eur ročne je to 45 percent, pracujúci majú práva, o ktorých sa nám nikdy ani nesnívalo.

Štát je v mnohých smeroch ne-uveriteľne silný, obrovské štátne firmy dodnes tvoria chrbticu francúzskej ekonomiky, podobne silné sú odbory. Francúzi sú zvyknutí, že za lepšie mzdy sa štrajkuje, a v podstate to všetci rešpektujú, keď už nie priamo podporujú. Najchudobnejší neplatia žiadne dane a majú v podstate právo na bývanie podporované štátom. Nové štvrte sa stavajú tak, aby popri apartmánoch pre bohatých boli aj sociálne byty nielen pre najchudobnejších, ale napríklad aj pre mladé rodiny s deťmi. Aj prezident Emmanuel Macron so svojou minulosťou investičného bankára často považovaný za elitára veľakrát hovorí tak, že by sa za to nemusel hanbiť žiadny ľavičiar. 

Ako ekonóm sa E. Macron musel zároveň držať reality a silou prezidentského dekrétu napríklad presadil nutnú dôchodkovú reformu, ktorá vo veľmi rozmarnom francúzskom systéme ubrala trochu výdavkov. Ale aj on berie vo svojej politike veľké ohľady na „obyčajných ľudí“. Francúzsko napriek všetkým svo-jim problémom, napríklad nie úplne zvládnutej imigrácii, slabo rastúcej ekonomike či tretiemu najvyššiemu zadlženiu v EÚ, zostáva jedným z najlepších miest na život nielen v Európe, ale na planéte vôbec.

Pravica hrozí

Na druhej strane bol vo Francúzsku v poslednom storočí prítomný spodný prúd, ktorý by sa dal nazvať fašistickou alebo fašizujúcou pravicou. Ohrozoval francúzsku liberálnu demokraciu pred druhou svetovou vojnou, zapojil sa do kolaborácie s nacistickými okupantmi za vichistického štátu, stál za pokusmi o zavraždenie prezidenta Charla de Gaulla pre vojnu o Alžírsko. V roku 1972 sa spolu s radikálnymi katolíkmi a nacionalistami dostal pod vedenie Jeana-Mariho Le Pena, politika a bývalého príslušníka Cudzineckej légie, ktorý vzišiel práve z kruhov vojakov z alžírskej vojny. J.-M. Le Pen stál na čele Národného frontu ďalších takmer štyridsať rokov, kým odovzdal vedenie svojej dcére Marine, ktorá ho premenovala na Národné združenie. J.-M. Le Pen dostal stranu ako pomerne výraznú silu do francúzskeho parlamentu, sám bol niekoľko desaťročí poslancom Európskeho parlamentu. Kandidoval aj v prezidentských voľbách, a to v rokoch 1974, 1988, 1995, 2002 a 2007. V roku 2002 Francúzsko šokoval, keď sa dostal do prezidentského finále, kde však zjednotený „ľudový front“ demokratických síl podporil Jacqua Chiraca a J.-M. Le Pen odišiel zdrvujúco porazený.