Profesor Pavel Brunovský: Aj keď oddychujem, pracujem

Čo je to voľný čas? Vždy som mal problém to odlíšiť. Ja aj počas voľného času robím svoju prácu. Nemám striktne oddelené, čo je práca a čo už voľný čas, pretože niekedy mi veľmi dlho trvá, kým sa do niečoho zahryznem, a dlho zasa sústredený nevydržím.

Vtedy sa idem prechádzať, bicyklovať, bežkovať na lyžiach alebo plávať, ak je taká možnosť. Nemám jednoznačnú aktivitu, ktorú by som zdôrazňoval. Doma napríklad veľa a rád čítam. Mojím favoritom je Deň dlhší ako ľudský vek od Čingiza Ajmatova. Chystám sa tiež prečítať si Korán. Nie preto, že by som sa chcel stať moslimom, ale rád by som si urobil jasno v tom, čo sa tam píše o zaobchádzaní s nevercami. Lebo raz sa dočítate, že tak, a raz, že onak.

Okrem matematiky sa rád prechádzam, bicyklujem, bežkujem na lyžiach alebo plávam, ak je tá možnosť. Zdroj: Archív Pavla Brunovského

S voľným časom to bolo inak v mojich pracovných začiatkoch. Po skončení vysokej školy som ako mladík pôsobil vo vedeckom ústave Slovenskej akadémie vied a letný pracovný čas bol od šiestej ráno do druhej popoludní. A tak som do druhej spájal drôtikmi zosilňovače na analógovom počítači a o druhej som nasadol na bicykel a išiel na štrkovisko, dnešné Zlaté piesky. Vtedy to oddeľovanie práce bolo ešte jednoznačné. Teraz to už tak nie je a bežne popri nejakom športe myslím na prácu.

Na druhej strane, ak mi niečo dobré napadne, tak to nechám tak a aspoň do večera nad tým nepremýšľam, aby mi to dlhšie vydržalo, pretože potom väčšinou dôjdem na to, že je to hlúposť. Pretože tých dobrých nápadov je už teraz čoraz menej. Napríklad dodnes som nevyriešil základnú otázku – či sa matematika objavuje, alebo vymýšľa.

Dnes, ak sa ma niekto opýta, akú pohybovú aktivitu by som mu odporučil, tak mu poradím, nech sa na žiadnu veľmi neviaže. Lebo potom vo vyššom veku, keď už pohybové ústrojenstvo nie je také, čo bude robiť? Ja si napríklad myslím, že je dobré naučiť sa niečo ako pliesť košíky. Sám to však ešte neovládam a z toho mám najväčšiu hrôzu. Je mi ľúto, že som sa niečo, čo budem môcť robiť neskôr, zatiaľ nenaučil.

Na otázku, s kým najradšej trávim čas mimo fakulty, odpovedám, kto príde. Ale je pravda, že určite najviac času trávim s manželkou. Má rada pohyb rovnako ako ja. Pokiaľ ide o pracovné cesty mimo Slovenska, teraz už toho tak veľa nemám. Ale v minulosti som cestoval viac, prevažne pracovne. Už aj preto, že väčšinu svojho života som prežil v socializme a vtedy nebolo také jednoduché sa dostať „von“. Ale veľmi často som si pracovné cesty spájal aj s vlastným potulkami. Čo si neviem predstaviť absolvovať, sú rôzne organizované poznávacie zájazdy s delegátom. Kde vás chytí za ručičku nejaký sprievodca a jazdíte v takom malom vláčiku po meste. Týmto som sa doteraz nenechal zlákať. Ak niekam ideme, tak si program plánujeme sami. V poslednom čase veľmi rád objavujem miesta na Slovensku, ktoré ešte nepoznám.

Vitalitu si udržujem zopár zásadami, ktorými sa riadim. Napríklad že človek by mal robiť maximum, ktoré dokáže, ale nie viac. Napríklad že ak máte nejaké neduhy, najskôr treba nechať telo si s tým poradiť a až potom bežať k lekárovi. Aj keď ani to neplatí vždy, je tam nejaká miera rizika. V živote som sa tiež riadil heslom daj šanci šancu. V mojom prípade to znamenalo, že nemám alebo si nedávam veľmi dlhodobé plány. Skôr ak sa vyskytne nejaká šanca, snažím sa ju využiť. Moje životné postoje veľmi ovplyvnili dva roky so skautmi, ktoré som stihol absolvovať ešte pred rokom 1948.