Prečo rozvojové krajiny zanevreli na multilateralizmus

Na trinástej ministerskej konferencii WTO minulý mesiac optimisti dúfali, že nastane pokrok v konkrétnych otázkach, ako je napríklad dohoda o e-commerce bez cla. Všeobecné očakávania však boli nízke.

Pesimisti mali pravdu. India bola proti predĺženiu moratória na e-commerceové clá a iba dohoda na poslednú chvíľu ho predĺžila o ďalšie dva roky. Potom jej platnosť podľa očakávaní definitívne vyprší. India a jej spojenci oslavovali výsledok ako víťazstvo. Prvýkrát po rokoch neboli vinníkom podkopávania WTO Spojené štáty, ale rozvojové krajiny (vrátane Indonézie, Južnej Afriky, Brazílie a ďalších). Voľný obchod vždy prináša víťazov a porazených. Digitálny obchod môže byť v záujme podnikov vo vyspelých ekonomikách, ako aj spotrebiteľov a podnikov v krajinách s nízkymi a so strednými príjmami. Používatelia aplikácie, hry alebo iného softvérového produktu vyrobeného v inej krajine môžu platiť nižšie ceny bez taríf. Domáci výrobcovia však budú požadovať ochranu pred dovozom a vlády budú považovať clá za spôsob zvýšenia príjmov.

Nesúhlas rozvojových krajín s rozšírením moratória je symbolom hlbšieho problému, konkrétne rastúceho dojmu, že WTO im už nemá čo ponúknuť. Zdá sa im, že jednostranne slúži skôr záujmom korporácií než obyvateľom v krajinách s nízkym alebo so stredným príjmom. Ale je to pravda? Nedávny výskum ukazuje, že znižovanie chudoby bolo za posledné tri desaťročia pravdepodobnejšie v rozvojových krajinách, ktoré sú dobre integrované do medzinárodného obchodného systému – merané počtom podpísaných obchodných dohôd a prístupom na veľké a lukratívne exportné trhy. V tomto zmysle multilaterálny obchodný systém rozvojovému svetu skutočne prospel.

Medzinárodná integrácia je dôležitá najmä pre menšie ekonomiky. Na rozdiel od Indie a Číny sa krajiny ako Thajsko, Keňa či Rwanda nemôžu spoliehať na veľké domáce trhy. Nie div, že odpor k obchodným dohodám tak často prichádza z väčších rozvojových krajín, ako je India, Indonézia a Brazília. Môžu si dovoliť obrátiť sa medzinárodnému obchodu chrbtom, ak podmienky navrhovanej dohody nie sú dostatočne lákavé. Ale aj tieto krajiny oceňujú výhody účasti na globálnom obchode. Otázkou teda je, prečo majú rozvojové krajiny taký negatívny názor na WTO. Ich nespokojnosť sa datuje od roku 1995, keď organizácia nahradila Všeobecnú dohodu o clách a obchode. V tom čase mali rozvojové krajiny pocit, že boli práve dotlačené do podpísania dohody o právach duševného vlastníctva súvisiaceho s obchodom, ktorá by priniesla veľké zisky pre nadnárodné korporácie bez toho, aby ponúkla výhody ich vlastnému obyvateľstvu.

Ďalším pretrvávajúcim zdrojom napätia je poľnohospodárstvo, v ktorom majú rozvojové krajiny tradične komparatívnu výhodu. Existujúce obchodné dohody naďalej umožňujú krajinám s vysokými príjmami dotovať miestnych výrobcov a uvaliť clá na dovoz. Rôzne ďalšie pravidlá ako únikové klauzuly či oznamovacie požiadavky vytvorili de facto medzery, ktoré môžu využiť len krajiny s bohatými zdrojmi. Napríklad dotácie na rybolov sú za určitých podmienok povolené. Ale monitorovanie zásob rýb s cieľom dokázať, že sa tieto podmienky plnia, je pre väčšinu rozvojových krajín neúmerne drahé. Majú preto dobrý dôvod sťažovať sa, že pravidlá medzinárodného obchodu sú proti nim zaujaté.