Hovorí sa, že myslenie bolí. Ide totiž o energeticky náročný proces. Až na súčasnosť ľudskí predkovia milióny rokov bojovali s nedostatkom potravy, čo formovalo ich správanie aj fyziológiu. Potrebovali prežiť a mali tak prioritnejšie ciele ako rozmýšľanie. Napriek rýchlemu vývinu mozgu myslenie ostávalo na okraji aktivity človeka. Táto črta sa podľa vedeckého konsenzu dodnes príliš nezmenila.

V jednej z dvesto najúspešnejších prednášok TEDx v histórii hovorí holandský autor Paul Rulkens o tom, že ľudia trávia 95 percent času fungovaním v režime autopilota. Dokumentuje to napríklad pozeranie filmov, upratovanie či šoférovanie. Stačí sa spýtať, čo vodič robil, keď poslednú hodinu šoféroval auto – jeho mozog bol v režime autopilota.

Budovanie znalostí v úzkej komunite

Ale evolúcia nevelila iba šetriť energiu, motivovala ľudí vytvárať si silné väzby v rámci úzkych skupín, v ktorých žili. Fungovanie v malých komunitách založených na dôvere bolo ideálnou stratégiou na prežitie. Na dosiahnutie tohto cieľa sa prirodzene posilňovala podpora spoločného kmeňového myslenia – vznikali predsudky alebo zaujatosti, ktoré ľudí sprevádzajú dodnes.

Psychológovia definujú viac ako päťdesiat zaujatostí, ktorými trpia. Jedným z najvplyvnejších je predsudok potvrdzovania, z anglického confirmation bias. Táto zaujatosť spôsobuje, že ľudský mozog prvotne nerozlišuje, či informácia, ktorú získal, je správna alebo nesprávna, ale skôr, či sa hodí do jeho vlastného vnímania sveta – či mu potvrdzuje existujúci svetonázor alebo mu ho nabúrava. Takýmto spôsobom sa podporovalo spoločné povedomie a budovanie znalostí v úzkej komunite ľudí, ktoré ich spájalo.

Mnohé výskumy a pozorovania aj v súčasnosti potvrdzujú, že ak je nová informácia v súlade so svetonázorom človeka, jeho mozog automaticky spúšťa hormón šťastia dopamín. Ten vzniká primárne pri športe, sexe či víťazstve. Ak je však nová informácia v rozpore s jeho existujúcim povedomím, mozog spúšťa vylučovanie stresových hormónov, ako je kortizol či adrenalín. Znie to na prvý pohľad neuveriteľne, ale informácie, ktoré mozog prijíma, buď vytvárajú pocit šťastia, alebo človeka privádzajú k boju či úteku.

Prirodzene chce každý byť šťastný, a tak vyhľadáva najmä informácie, ktoré potvrdzujú jeho svetonázor – ide o aplikáciu potvrdzujúcej predpojatosti v praxi. Informácie, ktoré človeku nesedia do jeho vnímania sveta, bude hodnotiť veľmi kriticky. Naopak, informácie, ktoré mu sedia, bude preberať nekriticky a bez
zamyslenia.

Keďže šťastie je na prvom mieste, ľudia si okolo seba vytvárajú sociálne bubliny, ktoré hlásajú to, čo chcú počuť. V súčasnosti je každý človek iba jeden klik od toho, aby na internete dostal takú informáciu, ktorá jeho mozog poteší. V praxi sú to najmä bubliny na sociálnych sieťach, ktoré v ľuďoch podporujú ich zaujatosti. A keďže sa pri čítaní súhlasných správ vylučuje hormón dopamín, tieto správy sa stávajú návykovými.

Ľudia si takouto interakciou na sociálnych sieťach vytvorili vlastné alternatívne svety, v ktorých žijú. Nie je preto veľkým prekvapením, že v roku 2016 sa slovom roka stal výraz „post-truth“ označujúci príchod postfaktickej doby. S masívnou adopciou sociálnych sietí verejnú mienku čoraz menej ovplyvňujú fakty a objektívna realita a oveľa viac na ňu vplývajú emócie, viera a zaujatosť.

Bubliny vytvárajú aj politici

Od roku 2016 prešla už takmer dekáda a situácia sa ešte zhoršila. Na celom svete sa zvyšuje radikalizácia, fragmentácia a odmietanie princípov a pravidiel, ktoré dlhodobo formovali verejnú mienku. S postupom času už bubliny nevytvárajú len sociálne médiá. Prispievajú k nim aj tradičné médiá, rôzni odborníci a najmä politici, ktorí čím ďalej, tým viac radikalizujú spoločnosť, ktorá sama túži po radikalizácii.

Otázka je, ako tejto radikalizácii zabrániť. Človek by si mohol povedať, že hlavným spôsobom boja proti chybným či zavádzajúcim informáciám a výrokom je zvyšovanie vedomostnej úrovne. Akademik Alex Edmans však tvrdí, že rovnakou za-ujatosťou ako bežní ľudia trpia experti. Tí ju len prejavujú omnoho sofistikovanejšie. A tá má často pre spoločnosť ešte horšie dôsledky.

V súčasnom svete sa fakty stali nástrojom lží. Nejde ani o samotný fakt, ale o jeho interpretáciu a použitie. Pravda sa stavia do kontextu, ktorý podporuje zjednodušené a chybné závery či priamo lož. Fakty sa využívajú na manipuláciu verejnej mienky. V súčasnosti sú ľudia zavalení obrovskou dávkou informácií, ktoré nevedia vyhodnotiť.

Svet sa stal príliš komplexným a sofistikovaným. Ľudia žijú v úzkej zóne svojej špecializácie a často nerozumejú ani základným princípom fungovania sveta. To ich mätie a núti hľadať jednoduché a rýchle
vysvetlenia. Situáciu využívajú politici, samozvaní experti alebo influenceri.

Klamstvo sa stalo jedným z najziskovejších obchodných modelov. Mnohé osobnosti si pomocou prezentácie poloprávd, manipulácií či priamych klamstiev vytvárajú vlastné bubliny nasledovníkov, kde ľuďom prezentujú presne to, čo chcú počuť a čo zapadá od ich svetonázoru. Politici to robili prakticky odnepamäti, no teraz sa k nim pripojili aj mnohé osobnosti, ktoré tým získavajú vplyv, popularitu či finančný prospech. Vznikajú tak bubliny označované ako naivné reality, ktoré nie sú kompatibilné s objektívnou realitou. Každá bublina sa utvrdzuje vo svojich názoroch a každý jej člen si je čoraz istejší, že „my máme pravdu a vy ostatní ste idioti a ničomu nerozumiete“.

Kým história posledných možno tristo rokov bola o snahe objektivizovať realitu na základe vedeckého poznania a vytvárania realistického obrazu sveta, možno prvýkrát v novoveku sa na masovej škále začína vymazávať obraz reality spoločnej naprieč populáciou. Aj mnohé renomované médiá zanevreli na poctivé overovanie faktov a súvislostí a do popredia pretláčajú titulky vzbudzujúce emócie vo svojej vlastnej čitateľskej bubline. Niektorí vedci začali chrliť falošné a zmanipulované štúdie, aby dosiahli slávu a získali peniaze od sponzorov. A do parlamentov sa dostávajú politici s čoraz extrémnejšími názormi bez akejkoľvek šance nájsť styčné body so zvyš-kom politickej scény.

Každý trpí zaujatosťou

Svet sa v priebehu pár rokov výrazne fragmentoval. Snaha hľadať objektívnu realitu sa vytratila. Pritom práve súperenie myšlienok a argumentov vytvorilo nielen demokraciu, ale aj otvorený svet schopný vytvárať technologický a ekonomický progres. Ak nebudú ľudia po celom svete schopní kolektívne vytvárať objektívne znalosti a budovať spoločnosť na nich založenú, môže sa veľmi ľahko stať, že sa vrátia tam, odkiaľ prichádzajú.

V kmeňoch, tyraniách a diktatúrach strávilo ľudstvo prevažnú časť svojej histórie. Takéto spoločenské zriadenia môžu byť vopred nastaveným spôsobom fungovania ľudí. A mnohí sa aj v súčasnosti k nim chcú vrátiť. Stačí sa pozrieť na prieskumy, koľko ľudí aj v súčasnosti podporuje diktatúry. Autokracie totiž ľuďom dávajú iluzórne istoty, ktoré v posledných rokoch či dekádach stratili.

Demokracia a pokrok sú založené na snahe hľadať objektívnu pravdu. Ak sa táto snaha stratí, stratí sa aj podpora princípov, ktoré súčasnú spoločnosť dostali tam, kde je. Riešenie v konečnom dôsledku nepredstavuje len zmena konania politikov, influencerov či novinárov. Ide o všetkých ľudí. Pretože každý trpí zaujatosťou, či si to prizná, alebo nie. Ak chce človek zmeniť svet okolo seba, mal by spraviť pravý opak toho, čo bežne robí. Mal by vyhľadávať informácie, ktoré sú v rozpore s tým, čo si myslí, nie opačne. Stretávať sa s ľuďmi, ktorí majú odlišný názor a sú ochotní o ňom diskutovať. A možno oveľa viac začať vy-užívať umelú inteligenciu na overovanie pravdivosti svojich názorov. Umelá inteligencia sa totiž stala najväčšou studnicou informácií na svete a dokáže bezprecedentne rýchlo a korektne stavať svoje vyjadrenia na faktoch a vedeckých poznatkoch.

Kým niektorí sa obávajú, že umelá inteligencia zničí svet, je to naopak: môže ľudstvu pomôcť v tom, v čom zlyháva súčasná spoločnosť, teda podporiť tvorbu sveta založeného na objektívnej realite.