Najnovšie čísla inflácie za október ukázali, že niečo nie je v poriadku. Ceny potravín na Slovensku vzrástli medziročne o päť percent, čo je dvojnásobne viac ako európsky priemer. Ceny potravín sú volatilné a ich krátkodobý rast nemusí byť väčší problém. V prípade Slovenska však nejde o krátkodobý rast, ale o dlhodobý symptóm hromadiacich sa problémov.
Podľa mnohých odborníkov sa začali objavovať po covide s chronicky známymi príčinami. Covid rozbil dodávateľské siete a navýšil ceny výstupov aj vstupov vrátane energií, hnojív či pracovnej sily. Vojna na Ukrajine skokovo zvýšila ceny mnohých komodít, ku ktorej efektom sa pridali aj klimatické zmeny a ich vplyv na Európu. Po cenách pšenice a kukurice tak vzrástli aj ceny masla, mlieka či olejov na alebo blízko k historickým rekordom v rámci Európskej únie (EÚ).
Ide však o všeobecné a globálne faktory, ktoré výrazne prispeli k rastu potravín všade na celom svete. Tie nedokážu plne vysvetliť dramatický rast cien potravín na Slovensku. A ten je skutočne obrovský. V roku 2023 sa ceny potravín na Slovensku dostali nad priemer EÚ. S úrovňou 106 percent boli rovnako drahé ako v Rakúsku, a dokonca drahšie ako v Belgicku či vo Švédsku. Iba jedna krajina bývalého socialistického bloku má vyššie ceny potravín, a to Estónsko.
Slovensko dobehlo Západ
Ostatné štáty bývalého východného bloku sú lacnejšie, niektoré dramaticky. Nákupy potravín v Česku sú lacnejšie o šesť percent, no najvýraznejším príkladom je Poľsko, kde sú ceny v priemere o štvrtinu nižšie, ukazujú dáta Eurostatu. Slovensko tak nielen dobehlo, ale aj predbehlo európsky priemer v cenách potravín. Len málokto si však uvedomuje, že tento rast nenastal primárne počas covidu. Medzi rokmi 2020 a 2023 sa ceny potravín na Slovensku výrazne priblížili k priemeru EÚ, no zďaleka nie najviac z východných krajín. Vyššie cenové nárasty zaznamenali baltské krajiny a Maďarsko, ktoré svoj pokus o zmrazenie cien pretavilo do najvyššej potravinovej inflácie v celej Únii. Problémy Slovenska a jeho cien sa začali už dávno predtým.
Ešte v roku 2003 boli domáce ceny potravín na úrovni 60 percent európskeho priemeru. Odvtedy vzrástli o 46 percentuálnych bodov. Ide o suverénne najvyššie číslo v EÚ. Slovensko sa tak stalo rekordérom v dobiehaní európskych cien potravín. Východoeurópske štáty ako celok sa pritom v rovnakom období priblížili cenám v Únii iba o 30 percentuálnych bodov. Rast cien potravín na Slovensku nie je výsledkom výnimočného rastu reálnych príjmov domácností. Slovenské domácnosti vydávajú na potraviny až 17 percent svojho príjmu, čo je jedno z najväčších čísiel v Únii, ktorej priemer je 12 percent. Čím vyššie číslo, tým chudobnejšie sú domácnosti, keďže musia vysokú časť príjmov vydávať na základné statky.
Paradoxne, na Slovensku pred jednou aj dvoma dekádami domácnosti dávali za potraviny menej, len okolo 13 percent príjmu. Krajina tak za posledné obdobie schudobnela, čo odzrkadľuje aj pokles na priečku najchudobnejšej krajiny EÚ v parite kúpnej sily. Hoci niektorí ekonómovia namietajú, že parita kúpnej sily je komplikovaný parameter, vysoké ceny potravín na Slovensku sú zreteľnou ukážkou, ako môžu aj domácnosti s vyšším eurovým príjmom byť chudobnejšie v porovnaní s inými krajinami, napríklad Rumunskom.
Na problémy potravinovej inflácie Slovákov poukazujú aj ceny spotrebných statkov a služieb v porovnaní s európskym priemerom. Kým ceny potravín na Slovensku sú vyššie ako európsky priemer, ceny spotrebných statkov sú stále nižšie takmer o 10 percentuálnych bodov, ceny služieb o 20 percentuálnych bodov. Potraviny majú svoje špecifiká, nikto však presne nevie, prečo tak výrazne narástli.
Neúspešná konvergencia
Pre chudobné Slovensko je tragédiou, že je premiantom v raste cien potravín. Znížená životná úroveň a strach z inflácie sa prejavili aj v poslednom prieskume Eurobarometra z jesene 2024. Suverénne najväčšou obavou Slovákov je rast cien, ktorého sa obáva takmer polovica opýtaných, v Únii to bola iba tretina. Druhá najväčšia obava Slovákov bola ekonomická situácia – téma, ktorá s infláciou úzko súvisí. Ak sa má situácia zmeniť, bude potrebné venovať rastu cien potravín veľkú pozornosť vlády.
Ak sa však politici začnú usilovať pomôcť, nemusí sa to skončiť pozitívne – Maďarsko je toho najzrejmejším príkladom. Snaha stropovať ceny potravín nie je realistická, no napriek tomu môžu prísť so snahou obmedzovať marže, a to najmä zahraničným maloobchodným reťazcom. Tie sú ľahkým cieľom populistov pri snahe nájsť pôvodcu problémov. V skutočnosti sú však ich marže porovnateľné so zahraničím a tlak na ne by pozitívny efekt nepriniesol.
Kto získava a kto nie
Skutočné zisky počas posledných dvoch rokov totiž dosiahli poľnohospodári a producenti potravín. „Z pohľadu ziskovosti sa v roku 2022 najviac darilo poľnohospodárstvu a v roku 2023 si polepšilo odvetvie výroby potravín. Maloobchod si počas tohto obdobia udržal stabilné marže a miera ziskovosti v tomto odvetví výrazne nerástla. Tento vývoj naznačuje, že svetový šok cien potravín najprv navýšil zisky v prvovýrobe a odtiaľ sa prelieval ďalej do výrobných a nakoniec do spotrebiteľských cien,“ píše ministerstvo financií v analýze cenového vývoja potravín z mája.
Opäť však ide iba o krátkodobé zisky, ktoré sa postupne rozplynú. Príčinu dlhodobého rastu cien potravín je potrebné hľadať inde. Európa nie je len automobilová, ale aj potravinová veľmoc. Export agrokomodít a potravín z bloku dosiahol v minulom roku 228 miliárd eur, import len 158 miliárd. Veľká väčšina krajín sú úspešnými vývozcami vrátane tých najväčších – Nemecka, Francúzska, Talianska či Španielska, kde sa obchodné prebytky potravín pohybujú na úrovni desiatok miliárd eur.
V EÚ je len niekoľko štátov, ktoré majú negatívne saldo potravín. Medzi ne patrí Slovensko, ktoré je ešte navyše zakliesnené medzi exportérskymi krajinami. Pred štvrťstoročím všetky okolité krajiny okrem Maďarska boli importérmi potravín, no dokázali si vybudovať silný exportný priemysel. Slovensko ako jediné ostalo v pozícii čistého importéra potravín. Príkladom úspechu je najmä Poľsko, ktoré v roku 2022 dosiahlo 10-miliardové pozitívne saldo s potravinami a agrokomoditami.
Neriadená hospodárska politika
Keďže Slovensko nikdy nerealizovalo riadenú hospodársku politiku ani pri výrobe potravín, ostalo mu len dovážať čoraz viac zo zahraničia. Nečudo, že jeho ceny sa približovali európskemu priemeru najviac. Slovensko má zanedbateľný podiel na európskom pôdohospodárskom priemysle – je to menej ako pol percenta, čo ho stavia do roly príjemcu externých cien.
O nič väčšie úspechy nezaznamenala ani domáca výroba. Európsky pôdohospodársky sektor je výrazne závislý od štátnych a európskych dotácií. Keďže pre slovenskú vládu nebol nikdy ekonomickou prioritou, produktivita sektora upadala a investičný dlh rástol. Mnohé typické slovenské výrobky postupne strácali konkurenciu medzi krajinami, ktoré sektor podporovali. Keďže investičný dlh rástol, automatizácia zaostávala a výrobcovia sa ostali spoliehať na početnú pracovnú silu. Jej cena však dramaticky narástla. Rast minimálnej mzdy a súvisiacich príplatkov výrazne prispel k tomu, že cena práce na Slovensku vzrástla za posledných 15 rokov o 145 percent. V eurovom vyjadrení ide o rast hodinovej mzdy o 10 eur, čo je jedno z najväčších čísiel medzi krajinami východnej Európy. Dlhodobo nízka ziskovosť sektora tak nedokázala garantovať investície do nových technológií.
Pre malú krajinu ide o problém. Všade je totiž prítomný potravinový nacionalizmus a domáce obyvateľstvo preferuje domáce potraviny. Čím väčšia krajina, ako napríklad Francúzsko alebo Nemecko, tým väčší trh a tým väčšie úspory z rozsahu. Následne sú ceny produktov lacnejšie a vyvážajú sa do iných krajín. Malosť je pre Slovensko problémom. O nič menší problém nie je ani cenová citlivosť Slovákov. Keďže ide o najchudobnejší štát EÚ, preferencie spotrebiteľov nie sú na strane domácich potravín, ale lacných potravín.
Takéto správanie ešte viac vytláča z trhu domácich producentov. Aj infláciu po covide spôsobili skôr domáci ako zahraniční producenti. „Napriek vysokému podielu spotreby potravín z dovozu na úrovni 43 percent dovozné ceny potravín rástli oveľa pomalším tempom ako tie z domácej produkcie. Odhadujeme, že drahšími nákladovými vstupmi a dovezenou infláciou je možné v roku 2023 vysvetliť zhruba polovicu medziročnej potravinovej inflácie,“ uvádza v reporte slovenské ministerstvo financií.
Paradoxne, dobrou správou pre Slovákov je, že ceny potravín vzrástli na úroveň, ktorá už nemá taký vysoký potenciál rastu ako v minulých rokoch. Zlou správou je, že rast cien potravín bude trvalý a minimálne v najbližšom roku bude pokračovať. Výrazne ho podporí samotná vláda rastom DPH a ostatnými „konsolidačnými“ opatreniami. Budúci rok tak bude pre slovenské domácnosti opäť ťažký.
Rast cien potravín je ďalšou ukážkou, aké negatívne následky má dlhodobá politika vlády poškodzujúca podnikateľské prostredie. Pritom ide o oblasť, kde má Slovensko potenciál excelovať. Ten sa stratil a objaviť ho môže až vláda, ktorá začne preferovať dlhodobé riešenia pred krátkodobými politickými ziskami.
