Pokušenie novej vlády zdaňovať sladené nápoje má trpkú príchuť

Keď v roku 2008 prišlo štúdio Pixar s animovaným filmom Wall-e, verejnosti ukázalo, ako môže vyzerať svet o niekoľko dekád. V budúcnosti totiž ľudia nerobia nič iné, len sedia a jedia. Obézna populácia, ktorá nevie ani chodiť, sa prepravuje na malých autonómnych vozidlách, neustále hľadí na malú obrazovku pred sebou a informátor jej opakovane pripomína, že je čas jesť a piť. Pri súčasnom trende sa ľudstvo takémuto spôsobu života rýchlo približuje. Za posledné polstoročie sa globálna miera obezity zvýšila trojnásobne. Už teraz v Európe trpí nadváhou alebo obezitou väčšina populácie a každé tretie dieťa. 

Nadváha či obezita nie je takmer nikdy vlastná voľba. Väčšina ľudí ju získa automaticky preberaním kultúrnych vzorcov zo svojho okolia. Pri priberaní hrá kľúčovú rolu najmä sklon jesť rýchle kalorické jedlá. Aj keď sa často hovorí o nedostatku pohybu ako o hlavnom atribúte, nie je to tak. Na to, aby človek spálil energiu obsiahnutú v jednej šiške, mal by absolvovať 30-minútový beh. Pohyb však pre veľkú väčšinu ľudí tvorí iba minoritnú časť výdaja kalórií, keď 60 až 70 percent prijatej energie telo spotrebuje vo forme bazálneho metabolizmu. Prebytok uloží vo forme nenávideného tuku. 

Mnoho ľudí by sa ho rado zbavilo, preto prekvitá nielen multimiliardový diétny priemysel, ale aj lieky na chudnutie. Pravda však je, že diéta, a je prakticky jedno aká, funguje, ale funguje, iba pokým sa dodržiava. Návrat k bežnej strave takmer s istotou prináša aj návrat kíl. Keby to ostalo iba pri kilách navyše, nemuselo by ísť o väčší problém. Ale s nadváhou sa viaže široké spektrum chorôb od vysokého krvného tlaku cez cukrovku až po rakovinu. Podľa združenia európskych gastroenterológov stoja náklady spojené s obezitou európsku ekonomiku každoročne 81 miliárd eur. Pri prudko rastúcich výdavkoch na zdravotníctvo sa preto hľadajú možnosti, kde získať zdroje na financovanie nových vládnych programov. Zdaňovanie nezdravých produktov je prirodzenou prvou voľbou v snahe pomôcť ľuďom získať späť odchádzajúce zdravie.  

Aj keď libertariáni povedia, že ochrana zdravia by mala byť priorita každého jedinca, spôsob, ako to dosiahnuť, nie je zďaleka priamočiary. Svet je zaplavený veľkým množstvom často protichodných informácií a zorientovať sa v nich je pre bežného človeka nielen ťažké, ale často nemožné. Lekári sú zase príliš zaneprázdnení, aby dokázali s pacientom riešiť prevenciu. Odporúčania medicínskych združení bývajú všeobecné a málo detailné. A tak človek ostáva zaseknutý v pasci prevládajúcich kultúrnych vzorcov. A ďalej priberá. Keď to robia všetci, nemôže na tom byť predsa nič zlé. 

Pigouova daň

Zlé zdravie prináša výdavky navyše, ktoré platí štát, poisťovňa či samotní ľudia. Choroba sa považuje z ekonomického hľadiska za negatívnu externalitu. Ideálnym riešením je podľa anglického ekonóma Arthura Cecila Pigoua, tvorcu tohto konceptu, zdaňovať produkty, ktoré negatívnu externalitu vytvárajú. A, naopak, subvencovať produkty, ktoré ju znižujú. Podľa správnosti sa má negatívna externalita internalizovať, čiže jej tvorca alebo užívateľ musia platiť za celospoločenské náklady s ňou súvisiace, ktoré nie sú obsiahnuté v trhovej cene. Daňou sa jednak cena produktu zvýši, čo spôsobí nižší dopyt po ňom, a zároveň štát získa dodatočné prostriedky, ktorými môže kompenzovať celospoločenské náklady externality.  Kým teória je jednoznačná, v praxi je tento proces omnoho zložitejší. Najskôr totiž treba identifikovať faktory, ktoré externality spôsobujú, určiť vhodnú výšku dane, aby plnila stanovený účel, a nakoniec príjem z dane spravodlivo rozdeliť medzi postihnuté subjekty. Zavedenie Pigouovej dane do praxe je násobne väčší politický problém, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. 

Politik musí v prvom rade presvedčivo dokázať, že identifikoval faktory, ktoré externalitu spôsobujú. Za problematickým spotrebným tovarom sú zisky výrobcov v miliardách dolárov. Tí budú, prirodzene, chrániť svoj trh. Budú financovať vedecké štúdie, ktoré spochybňujú výsledky iných štúdií, budú subvencovať „nezávislé“ organizácie a iné združenia s opačným názorom a, prirodzene, podporovať politikov, ktorí majú na vec nastavenú opačnú optiku. 

Desiatky či stovky miliárd dolárov každoročných ziskov sú faktorom, ktorý značne komplikuje identifikáciu faktorov spôsobujúcich negatívnu externalitu. Stačí sa pozrieť na dekády boja s fajčením tabaku. V roku 1964 síce hlavný zdravotnícky úradník americkej vlády zverejnil report, v ktorom identifikoval fajčenie ako faktor spôsobujúci predčasnú smrť, no ešte o 30 rokov neskôr predstavitelia priemyslu tvrdili, že fajčenie nie je podľa ich názoru návykové a vzťah fajčenia a dĺžky života je nepresvedčivý. Dokonca aj americkej vláde trvalo ďalších desať rokov, kým prestala subvencovať pestovanie tabaku. 

Daň s trpkou príchuťou

Situácia je násobne komplikovanejšia pri snahe určiť, ktorá strava či nápoj vytvárajú negatívne externality súvisiace zo zlým zdravím. Mnohé štúdie o vplyve potravín na ľudské zdravie sú založené iba na pozorovaní či experimentoch na zvieratách. Chýba im exaktnosť či určitosť. Korelácia nie je kauzalita, a tak kým sa viaceré slepé štúdie jednoznačne nezhodnú na výsledku, vždy budú spochybniteľné. Veľká výhra boja proti fajčeniu však dala do rúk progresívcov veľké tromfy a snažia sa objaviť nové „cigarety“. A tými má byť cukor, najmä ním sladené nápoje.