Kunas dokonca aj ako jediným z ôsmich domorodých kmeňov v Paname legálne patrí provincia na karibskom pobreží so špeciálnymi právami. Väčšina turistov sa s nimi dostane do kontaktu na rajských ostrovoch San Blas priamo v provincii alebo ich zazrie v hlavnom meste Panamy či cestovať autobusom naprieč krajinou.
Kuna Yala sú totiž naozaj neprehliadnuteľní – ženy sú často odeté do tradičných pestrofarebných kusov oblečenia takých krikľavých farieb, že ich vidno aj na veľkú diaľku. Módni kritici by však nad nimi len zúfalo krútili hlavami. Nič totiž neladí s ničím, každý kúsok oblečenia je z viacerých farieb a vzorov, kvetinky, prúžky, machule, kocky, vzory bludiska a všetko ostatné, čo by nám v živote ani nenapadlo dať dokopy na jednu látku. Kuna ženy mali asi vždy dobre rozvinutú fantáziu.
Môj prvý nezabudnuteľný kontakt s Kuna Yala domorodcami bol asi druhý deň v hlavnom meste, keď som rodinku s troma deťmi zazrela čakať na autobus. Pokojne stáli, nerozprávali sa a len čakali s kamenným výrazom v tvári. Prekvapujúce – aj tie malé deti robili to isté a neskákali nikomu po hlave.
Zdroj: Alexandra Kováčová
Bližšie som sa mohla oboznámiť so zvykmi a správaním tohto kmeňa až počas štyroch dní na ostrovoch San Blas. Ako na mnohých miestach Panamy, aj tu sú výlety pre turistov poriadne drahé a jeden deň bežne stojí aj viac ako sto dolárov, podobne ako v Kostarike. Aj návšteva San Blas je podľa môjho názoru dosť predražená a tri noci s cestou a jednoduchou stravou v stane alebo v slamených chatrčiach stoja okolo tristo až štyristo dolárov. Drahý špás, keď sa človek zamyslí nad tým, že ide navštíviť chudobných domorodcov, ktorí si nezakladajú na materiálnych hodnotách. Navyše, pri každom vstupe do provincie Kuna Yala treba zaplatiť desať dolárov a prísne dodržiavať určité pravidlá.
Tichý život na Hierbe
Tie nefér ceny ma naozaj dostali. Ale hneď ako mám možnosť stráviť pár dní s domorodcami, mením názor. Na ostrove Hierba, jednom z 365 rozprávkových ostrovov tvoriacich súostrovie San Blas, kde bývam spolu s ďalšími najprv štyrmi, potom ôsmimi turistami, sa učím viac o histórii Kunas. Okrem našich dvoch sprievodcov tu býva už len jedna Kuna rodinka, ktorú tvorí otec Lao, jeho žena, svokra, ich dve dcérky a pred pár mesiacmi narodený chlapček.
Dozvedám sa, že ostrov Hierba vlastní dokopy až 60 rodín, ktoré sa tu každé tri mesiace striedajú. Laova rodinka čakala až päť rokov na poradovníku, kým si mohli vychutnať tento raj pre seba a len desiatku turistov. Doteraz si tu pokojne nažívali, pili a jedli čerstvé kokosy, ktorých je na maličkom ostrove neúrekom, a relaxovali v hojdacej sieťke. My máme obrovské šťastie, že hneď na druhý deň vidíme výmenu rodín, keď Laovci odchádzajú z ostrova preč naspäť na pevninu do ako keby komunitnej dedinky, kde jednoducho žijú všetky rodiny čakajúce na nejaký ostrovček.
Zdroj: Alexandra Kováčová
Len Lao vie pár slov po španielsky, ale s dievčatkami sa dorozumievam rukami-nohami a kývaním hlavou. Úsmev znamená áno, keď mi v tieni pod palmou hanblivo pózujú pred objektívom fotoaparátu a ukazujú mi rôzne mušle či panciere z morských korytnačiek. Nezabudnuteľnú chvíľku si užívam naplno aj vďaka kokosu, ktorý mi Lao veľmi zručne otvorí za jeden dolár.
Na ostrove pokrytom bielym pieskom, ktorý je možné za tri minúty prejsť pešo z jedného konca na druhý, okrem chatrče, kde máme jedlo, tej, kde býva Kuna rodinka, ich maličkej napoly otvorenej kúpeľne, našich stanov a WC búdky nič okrem kokosových paliem nenájdeme. Krásu jednej strany ostrova, tej skalnatej, kazí len všetok odpad, ktorý tu vyplavilo more – plastové fľaše od minerálok, sklenené od alkoholu a rôzne látky a igelitové vrecká vynikajú medzi mušľami.
Na Hierbe nemáme elektrinu ani sprchu, čo turistom dosť komplikuje život. Slaná voda, piesok a vlhkosť zanechávajú na pokožke nepríjemný pocit. Nie všetky ostrovy San Blas a nie každá rodina Kuna je taká chudobná. Napríklad neďaleký ostrov Elefante vlastní jedna rodina už dlhé desaťročia. Majú tam reštauráciu, kde dvakrát večeriame, žiarovky zavesené na palmách, sprchy, dokonca aj WiFi pripojenie a členovia rodiny sa obliekajú ako bežní smrteľníci. Nie som si však istá, či táto rodina nie je tiež jednou z mnohých, čo našli na svojom ostrove vyplavené vrecia s drogami, ktoré kolumbijskí prevádzači vyhodili z lode pri nečakanom stretnutí s policajnou hliadkou.
Zdroj: Alexandra Kováčová
Zvyky na Nalunege
Na druhý deň ideme preskúmať aj ostrov Nalunega vzdialený asi pol hodiny cesty motorovým člnom. Loni, tretí starosta ostrova s 500 obyvateľmi, nás víta v prístave spolu so skupinkou postarších miestnych džentlmenov, ktorí sedia pri stoloch, fajčia, hrajú karty alebo čítajú noviny s fotkami nahých žien na zadnej strane. Uf, aká zmena. Najväčším prekvapením pre mňa je však fakt, ako sa nás Loni snaží presvedčiť, že San Blas tvorí až 369 ostrovov a nie 365, ako sa všade tvrdí, pričom veľmi kladie dôraz na číslo 69 a uškŕňa sa.
Loni je tiež úplne iný ako ostatní Kunas, milo nám odpovedá na všetky dotieravé otázky a stále sa smeje. Kunas sú však, naopak, tichí a samotárski introverti, ktorí nemajú záujem klebetiť s turistami o ničom, a už vôbec nie o ich osobnom živote. Teda až na rozihraných tínedžerov.
Oceňujem, že aspoň Loni je iný, a tak sa dozvedáme viac o každodenných aktivitách a zvykoch domorodcov Kunas. Podobne ako v Európe, aj tu na ostrove si starostu cacique volia obyvatelia. Musí mať však za sebou aspoň päť rokov štúdia, byť inteligentný, zodpovedný a dôveryhodný.
Zdroj: Alexandra Kováčová
Domy ako skladiská
Na moje najväčšie prekvapenie, Loniho rodina má ako domáce zvieratko prasiatko a s ním aj zeleného krotkého papagája, s ktorým sa môžeme vyfotiť na nové profilovky. Ich rodinný dom ma však prekvapí ešte viac. Žiadne hlavné dvere a dnu kopa oblečenia a sieťky. Kunas neradi spia na nepohodlných moderných posteliach. Cez deň tak majú viac priestoru v dome a v noci tam rozvešajú hojdacie siete, ktoré sú podľa nich lepšie na chrbát a kosti ako matrace. Zarazilo ma, že všetko bolo proste všade… fľaše, podprsenky na drevených paliciach pod stropom, papiere, škatule, šnúrky a pod. U nás sa človek hanbí nechať hoci len jednu pohodenú vec, keď príde návšteva, ale tu sa Loni s tromi deťmi a nižšou zavalitejšou manželkou svojou chatrčou vyslovene pýšia.
Podľa toho, čo som sa dozvedela od Loniho, nie je asi na žiadnom San Blas ostrove cintorín, väzenie ani vysoká škola. Tie sa nachádzajú len na pevnine stále v rámci provincie Kuna Yala. Na ostrove Nalunega však žiaci môžu navštevovať základnú školu a tri roky strednú. Na menších ostrovoch, bohužiaľ, túto možnosť nemajú.
Tretie najkrajšie tropické ostrovy na svete podľa Lonely Planet, San Blas, stojí za to navštíviť nielen kvôli zvláštnym zvykom domorodcov. Na viac ako 285 neobývaných ostrovoch a aj na väčšine tých zaľudnených panuje prevažne ticho a pokoj. Každý si tu tak môže dokonale oddýchnuť a zjednodušiť život aspoň na pár dní.
Autorka je spolupracovníčka TRENDU.
Krátkovlasé ženy Kunas
Zdroj: Alexandra Kováčová
Ženy Kunas nosia zvyčajne tradičné oblečenie. Sú nižšie, opálené a s pomaľovanou tvárou. Tak ako aj moderné ženy vo vyspelých krajinách, aj ženy z Kuna Yala nosia niečo ako mejkap. Od svojich pätnástich rokov si totiž maľujú tvár farbou zo stromu jagua, prepichnú si uši a nos pri koreni a ostrihajú si vlasy nakrátko. Naozaj uvidíte s dlhými vlasmi len dievčatká, nie dospelé ženy. Dokonca nosia okolo členkov či celých lýtok aj farebné korále, ktoré sú tiež prejavom dospelosti a toho, že sú už súce na vydaj.
365 možností
Po svadbe žije rodina vždy s rodinou manželky, a nie s rodičmi manžela. Rodiny Kunas sa snažia vydržať s jedným partnerom po celý život. Ak sa niekto rozvedie a chce sa zase oženiť alebo vydať, môže tak urobiť buď len na pevnine, alebo na inom ostrove. Pravidlom je, že rozvedený a znovu zadaný Kuna nemôže ostať bývať na tom istom ostrove. Ešte že je ich v San Blas prinajmenšom 365...
Netradičné zarábanie
Vo väčšine domov býva až do 10 rodinných členov. Napriek biednym podmienkam, prachu a neporiadku stále vidno nesmelé, ale úprimné úsmevy. Aby Kunas prežili, často vyberajú od turistov peniaze aj za inak voľné aktivity ako napríklad vstup na ostrov či samotné kúpanie a opaľovanie.
One dollar
Zdroj: Alexandra Kováčová
Kunas chodia bosí alebo, keď piesok na zemi silno páli, v šľapkách. Domy sú všetky jednoduché, postavené najčastejšie z paliem a iného dreva, strecha z palmových listov. Ulice sú aj napriek sivej či vyblednutej sivohnedej farbe domov veľmi pestré. Všade sú totiž šnúry s rozvešanou sušiacou sa bielizňou alebo s tzv. molas – ručne vyrobenými látkami, taškami, sukňami a šatami s tradičnými geometrickými alebo zvieracími motívmi. Veľa Kunas žien sa živí hlavne predajom molas suvenírov, muži rybolovom a kormidlovaním člnov medzi ostrovmi. Deti sa čoraz častejšie už učia aj po španielsky, čím im k ich dialektu pribudne druhý jazyk. Po anglicky vedia povedať aspoň „one dollar“, čo kričia na okoloidúcich turistov z okien, keď sa ich snažia odfotiť.
Strava a nápoje
Keďže na ostrovoch nie sú nákupné centrá, turisti majú v cene pobytu aj stravu trikrát denne. Bežná strava Kuna je jednoduchá, ale pre turistov sa naučili variť zopár západných jedál. Najčastejšie na tanieri uvidíte ryby, morské plody, ryžu, rajčiny, zemiaky, yuccu a cibuľu, niekedy aj kuracie mäso. Odporúča sa priniesť si pitnú vodu so sebou. Na väčšine ostrovov sa zohnať vôbec nedá alebo je predražená. Pivo a sladené nápoje ako kola však v maličkých obchodíkoch nájdeme aj tu.
