Minister Wlachovský: Čechom korunu nezávidím, euro dalo Slovensku výhodu

Nový šéf ministerstva zahraničných vecí Miroslav Wlachovský patrí k ponovembrovej generácii slovenských diplomatov, ale už roky je súčasťou diplomatickej elity. Počas pôsobenia v úradníckej vláde Ľudovíta Ódora ho čaká veľká úloha: zabrániť prílivu ruských dezinformácií, ktorým uverila veľká časť obyvateľstva a ktoré sa stavajú nepriateľsky k USA aj pomoci Ukrajine.

Čo treba ako prvé urobiť v slovenskej politike po nástupe Ódorovej vlády?

Jednou z vecí, ktoré očakáva prezidentka od tejto vlády, je upokojenie atmosféry v krajine. Zmeniť by sa mal aj spôsob komunikácie s verejnosťou. Malo by sa viac hovoriť o problémoch a ich riešení ako o politikoch a ich vzájomných vzťahoch. Vyvolávalo to v spoločnosti napätie, chceme to zmeniť a ukázať, že sa dá vládnuť aj iným spôsobom. Je to jedno z kľúčových predsavzatí vlády.

Slovensko ako štát je jednou z najproukrajinskejších krajín. Dodalo Ukrajine všetko, čo mohlo, vrátane takmer celého letectva. Zároveň je veľká časť Slovákov proruská. Čo s tým?

To, čo sme urobili od začiatku ruskej agresie proti Ukrajine, je niečo, na čo môžeme byť hrdí. Pretože sme tým napĺňali slovenské národné záujmy a starostlivosť o bezpečnosť našej krajiny. Často si pripomínam, že keď sme v roku 1997 nedostali v Madride pozvánku do NATO, s kolegami zo Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku sme sa zhodli, že nám ako garancia našej nezávislosti v tom čase zostala už len slobodná a nezávislá Ukrajina.

O sedem rokov neskôr sme už do toho vlaku naskočili.

Áno, zvládli sme to. Treba povedať, že vďaka spolupráci s našimi partnermi z Vyšehradskej štvorky, vďaka tomu, že nám Česko, Poľsko a Maďarsko držali miesto. A za to im ja osobne budem nadosmrti vďačný.

Mala Ukrajina šancu stihnúť to?

Ukrajina takú šancu nemala. A pozrime sa, kde je dnes, Ukrajinci sú obeťou agresie väčšieho suseda.

Prečo časť Slovákov podporuje Putina?

Slovensko je vo veľkej miere obeťou dezinformácií prichádzajúcich z Ruska, ale aj dezinformácií domáceho pôvodu. Je pravda, že časť slovenskej verejnosti je vo vzťahu k Ukrajine prinajmenšom opatrná. Je to podľa mňa z viacerých dôvodov. Jedným z nich je to, že sme sa v minulosti na Ukrajinu pozerali očami Moskvy. Slovensko nemalo, ak si dobre spomínam, spravodajcu Slovenského rozhlasu ani Slovenskej televízie v Kyjeve. Ale mali sme spravodajcu v Moskve. Aj slovenská politická elita sa na Ukrajinu pozerala očami Moskvy.

A bol medzi Moskvou a Kyjevom pred agresiou rozdiel?

Bol. Zatiaľ čo v Rusku fungovala mocenská vertikála, na Ukrajine sa celkom solídne rozvinula občianska spoločnosť. Ukrajinci si jednoducho povedali, že chcú žiť inak ako Rusi, že chcú byť súčasťou Západu. My by sme ich v tom mali podporiť. Problém je, že sa to nedostalo do myslí mnohých Slovákov.

A ako to tam dostať?

Jasnou komunikáciou, nielen slovami, ale aj gestami a činmi.

Čo ľuďom, ktorí sú na Putinovej strane, povedať?

Treba sa ich otvorene opýtať, akú majú predstavu. Ako si predstavujú alternatívu toho, čo Slovensko doteraz robilo. Pre mňa je alternatívou, že by Slovensko zrazu susedilo s Putinovým Ruskom. Táto predstava mi naháňa hrôzu. Keby sa naozaj podarilo to, čo Rusi nazývajú špeciálnou operáciou, teda zmena režimu na Ukrajine, zrazu by sme mali úplne iného suseda. To by malo pre Slovensko veľmi vážne následky. Mnohým slovenským občanom to nedochádza. A to je problém.

Je nejaká časť slovenských politikov vyslovene proruská?

Osobne si myslím, že dokonca aj tí, ktorí sa dnes takto tvária, len využívajú situáciu. Skutočne proruských politikov nie je na Slovensku veľa. Ale sú. Pritom všetci vieme, že väčšina Slovákov, ktorí hľadali lepší život, vždy putovala smerom na Západ. Neviem takmer o žiadnych, ktorí by hľadali lepší život v Rusku.