Michal Hvorecký: Kniha je extrémne aktuálne médium

V súboji o pozornosť publika dnes knižným textom konkuruje obrovská ponuka oveľa pružnejšieho mediálneho obsahu. Na vytváranie názoru na život už nie je nutná sústredená večerná lektúra, ale postačí aj skrolovanie prúdom sociálnej siete. Navyše, svet sa mení tak rýchlo, že kým ho autori stihnú zachytiť na stránkach knihy, je už zase niekde úplne inde.

Michal Hvorecký sa ako autor, publicista, prekladateľ a popularizátor venuje knižnej kultúre celý svoj produktívny život. Dnes manažuje knižnicu bratislavského Goetheho inštitútu, ktorá prešla radikálnou zmenou, reagujúcou na nové potreby a nároky čitateľov. Dosť dôvodov na to, aby sme sa opýtali, ako to je s knihou dnes.

Žijeme v čase zložitých javov – ekonomická kríza, migrácia či vyhrocovanie spoločenských nálad. Všetky tieto témy si žiadajú vysvetlenia. Znamená to, že napriek explózii informácií dnes potrebujeme pomalé a obsiahlejšie médium knihy na zorientovanie?

Určite. Médium knihy stále potrebujeme a to aj z dôvodu rastúcej komplexnosti sveta. Mnohé veľmi zložité témy, ktoré hýbu dneškom, sa nedajú obsiahnuť v akokoľvek dlhej novinovej či televíznej reportáži. A už vôbec nie v statuse na sociálnej sieti. Formát knihy umožňuje uchopiť danú tému podrobne a ponúknuť hĺbkovú interpretáciu. Pritom je jedno, akým spôsobom knihu čítame a distribuujeme.

V tomto zmysle je kniha extrémne aktuálne médium. Pohľad na trhy „veľkých jazykov“ ako angličtina, nemčina či francúzština to potvrdzuje. Vidno tam množstvo kníh, ktoré dnes napríklad reagujú na utečeneckú krízu. A to vo forme beletrie i non fiction.

Faktom však je, že komunikácia sa neustále zrýchľuje a fragmentizuje. Reakcie na problémy si vyžadujú skratku. Dokáže v tomto prostredí kniha držať dych?

Na prvý pohľad nedokáže. Knihy, ktoré sa snažia vysvetľovať problémy sveta, sú v rámci mediálneho sveta marginálne. Náklady kníh všeobecne klesajú, pohybujú sa aj pri veľkých menách v tisícoch kusov a desaťtisícový náklad je aj v Nemecku veľká odvaha.

Na druhej strane sa stále objavujú protipríklady. Zoberme si autorov ako David Graeber či Thomas Piketty. Píšu veľmi ambiciózne a hrubé knihy, ktoré sa zaoberajú napríklad problémom dlhu ako fenoménu, ktorý päťtisíc rokov sprevádza ľudské dejiny, alebo celkovou krízou kapitalizmu. Sú to obsiahle diela, ktoré sa zdajú presným opakom toho, čo by malo dnes zaujímať verejnosť. A sú to bestsellery.

Niekedy treba reagovať rýchlo a nie je čas na napísanie knihy. Vy sám sa ako autor pohybujete medzi formátmi románu, novinového komentára a statusu na Facebooku. Podľa čoho volíte formu vyjadrenia?

Začína sa mi to trochu prelínať. Na internete som začal publikovať dosť skoro, keď ešte ani neexistovalo slovo blog. A čím dlhšie to robím, tým viac mi to vyhovuje. Slovenský knižný trh sa pre mňa stal dosť nesympatický tým, ako sa vyvinul, ako funguje a aké sú na ňom vzťahy. Uvažujem nad tým, či by pre mňa nebola cesta vydávať texty už len elektronicky a úplne sám.

A čo sa týka načasovania – niekedy je dobré rýchlo zareagovať a dať danú vec do kontextu, ktorý často chýba. Ako napríklad teraz, keď župan Kotleba zrušil divadelnú hru. Hneď sa objavili hlasy, že je to škandál a že je to niečo nové, čo tu ešte nebolo. Ale to tak nie je. Snaha moci cenzurovať kultúru je u nás historicky hlboko zakorenená. V takejto situácii cítim, že je čas sa ozvať. A pripomenúť, že mnohé javy u nás majú dlhodobý priebeh a širší kontext.

Keď napíšete takýto status na Facebook, má to veľký ohlas. Dokáže médium knihy ovplyvňovať spoločenskú diskusiu na Slovensku?