Mestá boli vždy epicentrom inovácií. Čo digitálne technológie v mestách ale nevyriešia?

Vzťah medzi mestami a technológiami je odveký a pozitívny. V mestách sa zrodila priemyselná revolúcia aj informatika a mnohé výdobytky vedy a techniky nachádzali oddávna uplatnenie v prvom rade v mestách. Až neskôr sa rozšírili na vidiek a do iných častí krajín.

Digitálne technológie navyše v ostatných dekádach všeobecne naberajú na popularite. Nie div, že koncept smart city sa od začiatku prijíma prirodzene a pozitívne. Všetko nasvedčuje, že informačno-komunikačné technológie do miest patria. Nepodliehame tým však zároveň klamu, že počítače dokážu vyriešiť všetky problémy? Nezačíname pod vplyvom tejto ilúzie prehliadať „staré“, nedigitálne riešenia?

Kultúra v digitálnom svete

Aj podvedome sa dá vycítiť, že nato, aby sa v mestách žilo príjemne, treba oveľa viac než kôpku prepojených senzorov. Mesto, pri ktorom sa všetci zhodnú, že je „smart“, napríklad Viedeň, sa odlišuje od menej príjemného mesta, povedzme Káhiry, nepochybne aj v iných oblastiach než len v počte informačných systémov.

Holandský architekt Rem Koolhaas sa preslávil výrokom, že „architektúra nedokáže nič, čo nedokáže kultúra“. Myslel tým kultúrnosť ľudí v tom najširšom význame. Dnes môžeme pokojne slovo „architektúra“ v tomto citáte nahradiť slovom „technológie“.

Čo to v praxi znamená? Ak chce byť mesto čistejšie, môže si kúpiť inteligentné pouličné smetné koše, ktoré cez bezdrôtovú sieť upozornia, že sú plné alebo napríklad prevrátené. Ale ak sa občania nenaučia hospodáriť s odpadom, budú plné vždy. A kým budú hádzať odpadky na zem, mestá zostanú špinavé.