Kasárne padajú vojakom dlhé roky na hlavu, a predsa prišli

Príslušníkom bezpečnostných zborov by mal poďakovať každý jeden občan, ktorý sa na megalomanskej akcii zúčastnil. Celou verejnosťou rezonovali fotografie, na ktorých vojaci pomáhajú starším ľuďom, či zábery policajtov, ktorí vedú dôchodcov na začiatok siahodlhých radov, aby nemuseli čakať.

Celoplošné testovanie ukázalo hneď niekoľko dôležitých skutočností. To, že na Slovensku stále existuje množstvo dobrosrdečných ľudí, ktorí neváhajú obetovať vlastný komfort, aby niekomu pomohli, je jedna z nich. Ukázalo sa aj to, že minister práce Milan Krajniak sa stále celkom nevyrovnal s tým, ktorý post mu pridelili. Pred televízne kamery sa postavil v „maskáčoch“, pričom vojaci, ktorí ich na svoju prácu naozaj potrebujú, si ich sem-tam musia kupovať vo vlastnej réžii.

Aj pri tejto myšlienke by sa mali kompetentní mocipáni z bratislavského hradného kopca zamyslieť nad tým, aké podmienky majú naše ozbrojené zložky, obzvlášť armáda. Politici vojakom celé dekády sľubujú jeden nerealizovateľný projekt za druhým.

Od vzniku samostatného Slovenska pritom okrem sľubov nedostali prakticky nič hmatateľné, dokonca ani len dostatočný počet ponožiek. Naši vojaci napriek tomu, že reálne nemajú čím bojovať, patria medzi najlepšie pripravených v rámci EÚ či NATO. Za skvelú prácu, ktorú vykonávajú nielen na domácom poli, napríklad pri povodniach, ale aj v zahraničí, im kasárne padajú na hlavu. Hlavným dôvodom bude, že nákupy vojenského materiálu či techniky nepatria medzi obľúbené heslá na predvolebných bilbordoch.

Nesystémové opatrenia sledujeme v kľúčových otázkach už dlhé roky. Podobným mýtom, akým je kvalitná vojenská inšfraštruktúra, je napríklad dostavaná diaľnica z Bratislavy do Košíc. Toto povestné slovné spojenie je už také staré, že málokto si spomenie, kto ho vyslovil prvý.