Kariéru som si neplánovala, mne sa kariéra stala

Zuzana Poláková je personálnou riaditeľkou celej nemeckej IKEA Deutschland so 16 500 zamestnancami. Ide o najväčšiu pobočku koncernu na svete, keď nemecký trh tvorí až pätnásť percent svetových tržieb firmy.

Ženy na vysokej manažérskej pozícii sú pomerne vzácnym javom nielen na Slovensku. V Nemecku boli v roku 2011 v dvesto najväčších spoločnostiach na poste topmanažéra len tri percentá žien...

Tú štatistiku si pamätám, bola zameraná na firmy obchodované na burze. IKEA medzi ne nepatrí. Ale je pravda, že ani v Nemecku nie je bežné, aby bola žena na vrcholovej pozícii. Myslím, že v našom regióne je to historická záležitosť. Tradičné vnímanie rodiny je, že muž robí kariéru a žena sa venuje rodine.

Ako sa teda žena a ešte k tomu cudzinka z bývalého východného bloku dostane na vrcholovú manažérsku pozíciu v globálnej spoločnosti?

Kariéru som si neplánovala, mne sa kariéra stala. V roku 1982 som skončila Gymnázium na Metodovej ulici v Bratislave, ktoré mi dalo do života skvelý základ. Na vysokú školu som sa však nedostala.

Boli ste z disidentskej rodiny?

To ani nie, hoci naši neboli v komunistickej strane. Otec bol vedúci projekcie v Elektromontážnych závodoch a aj mama bola projektantka. Bola som jednoducho priemerná žiačka a pri prijímačkách som skončila pod čiarou. Bolo to pre mňa veľké sklamanie a dlho ma prenasledoval pocit, že som horšia ako spolužiaci.

Keďže som nepokračovala v štúdiu, musela som sa zamestnať. Našla som si administratívnu prácu v školskej jedálni. Pamätám si, že som sa za to miesto hanbila a neúspech s vysokou školou ma motivoval pracovať na sebe a dostať sa vyššie. Nadriadení si to všimli a dostala som ponuku na vedúcu školskej jedálne. Vzala som to, takže ako devätnásťročná som prebrala kolektív, kde boli všetky kolegyne staršie a ja som sa musela učiť za pochodu.

Čo ste si z toho odniesli do ďalšej kariéry?

Naučila som sa pracovať s rôznymi ľuďmi. Zistila som, že potrebujú istotu, poznať názory vedúceho. Naučila som sa ostať verná sama sebe a riadiť sa tým, čomu verím. Ak mám inú predstavu o tom, ako by mali veci fungovať, nepreberám staré pravidlá hry. Niekedy to kolektív prijme s porozumením či dokonca vďakou, inokedy to vyvolá odpor, ale trvám si na svojom. Doba však vtedy principiálnym postojom nepriala, človek sa musel prispôsobiť. Snažila som sa s tým vyjsť, ale často to bolo na hrane, aby som sa ešte na druhý deň vedela pozrieť do zrkadla.

Strata povesti je v Nemecku horšia ako strata vysokého príjmu a ľuďom veľmi záleží na dobrom mene. Toho by som sa rada dožila aj na Slovensku

Príklad?

Riaditeľka školy chodila do jedálne ochutnávať jedlo bez povolenia a nebola ochotná rešpektovať, že si to neželám. Napokon som musela dať na dvere guľu a vtedy sa sťažovala až na obvodnom národnom výbore a dostala som disciplinárne opatrenie. To bola vlastne aj posledná kvapka v pohári, následne som dala výpoveď.

Prešla som do Správy telovýchovných a rekreačných zariadení hlavného mesta, kde som mala na starosti kontrolu účtovníctva bufetov a jedální na bratislavských kúpaliskách a štadiónoch. Bolo to tesne pred revolúciou. Keď prišla, nastal opačný extrém, že nefungoval žiadny systém. Z prísnych pravidiel bol chaos, postihy za nedodržiavanie predpisov neexistovali. Ak si niekto nesplnil úlohu, nedala sa prakticky vyvodiť zodpovednosť. Opäť som dala výpoveď a našla som si prácu v hoteli.

Kedy to bolo?

To bolo v roku 1992. Bola som zástupkyňa riaditeľa, prvá pozícia, kde to fungovalo. Dalo sa systematicky pracovať a rozvíjať sa. Veľa som sa naučila o riadení procesov, urobila som si nadstavbu na hotelovej akadémii v Piešťanoch, čo mi dalo potrebné vedomosti a sebavedomie na prácu v hotelierstve.

Žiaľ, po dvoch rokoch divoká doba priniesla čudné zmeny vlastníckych pomerov v hoteli a spolu s riaditeľom sme ho zo dňa na deň opustili. Vtedy som si povedala, že si už budem hľadať prácu len v medzinárodnej firme, pretože inak sa budem s podobnými ťažkosťami boriť stále. Našla som inzerát, že sa v Bratislave bude otvárať nový obchodný dom IKEA. Najprv som tie noviny hodila do smetí, pretože som si nevedela predstaviť, že by som sa im s praxou v hotelierstve mohla hodiť.

No cestou do bytu som si povedala, že je to šanca splniť si sen a za skúšku nič nedám. Tak som bežala späť k smetiakom a našťastie sa mi podarilo noviny vyloviť.

Naučila som sa mať rešpekt voči všetkému, s čím sa stýkam. Prejavuje sa to aj tak, že neplytvám ničím, čo má hodnotu

O akú pozíciu ste sa uchádzali?

Vedúca reštaurácie obchodného domu. Na pohovor som prišla v kostýme a lodičkách, s koženým kufríkom v ruke. Lenže IKEA na oblečenie nekladie dôraz, takže na pohovore boli všetci okrem mňa oblečení „casual“, teda v džínsoch a košeliach. Môj outfit pobavil, ale našťastie sa sústredili na obsah rozhovoru a nie na to, že som netrafila oblečenie. Na druhý pohovor som už išla v menčestrákoch a štrikovanom svetri. Ponúkli mi napokon inú pozíciu – vedúcu služieb zákazníkom. V hoteli som v podstate robila to isté a vzala som to.

Akú úlohu zohrala znalosť cudzích jazykov?