Fotí chátrajúce slovenské kaštiele. Ľudia majú pocit, že nič nezmôžu, no mýlia sa

Ako ste sa cítili, keď ste začali chodiť po rozpadnutých zámkoch, keď ste videli tie ruiny?

Bolo mi to ľúto a zároveň som bola nahnevaná. Nerozumiem tomu, prečo je to tak. Zdá sa mi to voči tým stavbám nespravodlivé. Rozpad totiž spôsobili ľudia, ktorí sa o ne nestarajú. Najviac ma mrzí, že ruín je u nás veľmi veľa. Keby to boli dva-tri kaštiele, človek si povie: Stane sa, je to škoda, doplatili na zlé okolnosti. Ale neopravených a chátrajúcich stavieb je na Slovensku asi 200. A niektoré sú naozaj veľké, nie sú to len nejaké drobné šľachtické sídla, na ktoré sa zabudlo.

Na príprave fotoknihy Châteaux po našom ste pracovali päť rokov. Stihli ste obísť všetky slovenské kaštiele?

Nie, to sa azda ani nedá. Nafotila som ich asi 150. Moja pôvodná ambícia bola nafotiť všetky opustené a chátrajúce kaštiele, no zistila som, že sa to nebude dať, pretože som sa nedostala ku komplexnému zoznamu. Väčšinou som si to hľadala a overovala sama. Keď som si myslela, že mám všetky, zase sa vynorili ďalšie.

Ako ste vyberali kaštiele, ktoré sa nakoniec do knihy dostali?

Keďže príprava knihy trvala päť rokov, za ten čas niektoré už aj opravili alebo úplne spadli. V mojej knihe je 104 kaštieľov, no aj niektoré z nich sa už opravujú. Niektoré som vylúčila už počas vzniku knihy, lebo bolo jasné, že ich opravia. Do knihy sa kaštieľ dostal, ak z pôvodnej stavby ešte niečo vidieť. Boli však aj také, kde na mieste zostala len prázdna plocha. Tie v knihe nie sú, to už je iná téma.

Na základe čoho ste si povedali, že daný kaštieľ už je opustený a chátra?

Podmienka bola, že je nevyužívaný, nič sa v ňom nedeje a len tak stojí. Celý problém je často v tom, že kaštiele sa nevyužívajú. Akoby ľudia ani nevedeli, čo s nimi. Nie každá obec má na to, aby tam urobila hotel alebo reštauráciu. Kultúrne zariadenia treba dotovať.

Ak má kaštieľ nejako fungovať, treba doň neustále liať peniaze.