Európska komisia všetko zvládla – ak nie vynikajúco, tak chvályhodne alebo určite dobre

Koncom roka sa v pokojnom duchu konali raňajky novinárov s poslancami Európskeho parlamentu z jeho najväčšej politickej skupiny – Európskej ľudovej strany (EĽS). Tá si je takmer istá, že napriek všetkým otrasom v posledných rokoch ju nečaká nič iné ako víťazstvo v júnových voľbách do Európskeho parlamentu.

„Nie je to otázka toho, koho budeme mať ako hlavného kandidáta,“ hovorí jeden zo stredoeurópskych europoslancov. „Je nám úplne jasné, že je to predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová. Myslím si, že v Európskej únii nenájdete takmer nikoho, kto by si nemyslel, že by to malo pokračovať aj po voľbách,“ povedal s veľkým presvedčením. Zatiaľ to potvrdzujú aj prieskumy verejnej mienky. Extrémisti by nemali byť príliš silní v celej Európe, proeurópska väčšina v Európskom parlamente by mala zostať silná a Viktor Orbán nemusí vôbec zostaviť svoju novú protieurópsku frakciu.

Weber neprešiel

Ale to sú plány. Nezabúdajme, že v posledných voľbách do Európskeho parlamentu v roku 2019 sa veci vyvinuli inak, než sa plánovalo. Prvýkrát v histórii Európsky parlament postavil na všetky dôležité frakcie svojich „spitzenkandidátov“, čo je typicky európske nešťastne nemecky znejúce označenie kandidátov na nového predsedu Európskej komisie. Teda niečo, ako keď v slovenských voľbách strany nominujú predsedu svojej kandidátnej listiny na premiéra, čo sa v slovenských podmienkach považuje akosi za samozrejmosť. V posledných voľbách do Európskeho parlamentu to však celkom nevyšlo. Európska ľudová strana, ktorá vyhrala voľby, postavila bavorského kresťansko-sociálneho demokrata Manfreda Webera ako svojho celoeurópskeho lídra. A členské štáty, ktoré majú posledné slovo pri formovaní Európskej komisie, ho ako šéfa Komisie odmietli.

Z niekoľkých rôznych dôvodov. Hlavnou vecou však bol odpor členských štátov proti celému systému navrhovania takzvaných spitzenkandidátov. Tým, že nerešpektovali požiadavku Európskeho parlamentu, dali jasne najavo, že europarlamentu nedovolia, aby si týmto spôsobom pridal ďalšie právomoci. Pretože v zmluvách Únie sa jasne uvádza, že nového predsedu Európskej komisie navrhujú členské štáty, teda Európska rada, a len „s prihliadnutím na výsledok volieb do Európskeho parlamentu“.

Okrem toho Európsky parlament neschvaľuje navrhovaného kandidáta na predsedu Európskej komisie, ale Komisiu ako celok. Je to taká klasická „jadrová zbraň“, ktorou sa vyhráža, ale ktorá nikdy nebude po-užitá, lepšie povedané, nikdy predtým nebola použitá. Funguje však ako mechanizmus vydierania a pravidelne sa pod touto hrozbou vymení niekoľko najhorších kandidátov na komisárov, skôr ako sa schváli Komisia a jej predseda.

Bola to horká tabletka na prehltnutie pre ambiciózneho M. Webera. Nemecká vláda na čele s Angelou Merkelovou jednoducho rozhodla, že predsedníčkou Európskej komisie bude vtedajšia ministerka obrany, najdlhšie slúžiaca vládna politička U. von der Leyenová. Pomaly končiaca A. Merkelová ju navyše elegantne vylúčila spomedzi možných kandidátov na svojho nástupcu.

Nádherné roky s Ursulou

Pre Európsku úniu to však bolo požehnaním. U. von der Leyenová je to, čo možno opísať ako absolútnu európsku elitu. Je mimoriadne vzdelaná, pochádza z diplomatickej rodiny, vyrastala so životným prostredím EÚ, ale aj so Spojenými štátmi. Má za sebou prechod z nemčiny do francúzštiny a angličtiny s dlhou kariérou federálnej ministerky. Okrem toho sa vydala do šľachtickej rodiny a svojho manžela, špičkového lekára, sprevádzala počas jeho dlhodobého pobytu v USA. A takisto porodila a vychovala sedem detí.

Hoci nominácia U. von der Leyenovej bola pre Európsky parlament tak trochu ako naschvál, Európska rada bola dosť múdra na to, aby na ďalšie kľúčové posty európskych komisárov navrhla spitzenkandidátov z dvoch ďalších kľúčových frakcií. Socialista Franz Timmermans sa stal výkonným podpredsedom Európskej komisie a pred necelými piatimi rokmi bol poverený vedením zdanlivo kľúčového ekologického dohovoru
Green Deal. Liberálna hlavná kandidátka Margrethe Vestagerová sa potom stala podpredsedníčkou Komisie pre digitálnu agendu. Napriek tomu nová Komisia prešla väčšinou len niekoľkými hlasmi a zdalo sa, že U. von der Leyenová bude najslabšou hlavou Európskej komisie v histórii.

Stal sa však opak. Kríza spôsobená ochorením COVID-19, následný európsky plán obnovy a napokon ruská agresia proti Ukrajine a energetická kríza ukázali, ako dobre bola U. von der Leyenová vybraná na vedenie Európy. Spoločný nákup vakcín, európske covidové pasy, stovky miliárd eur na postcovidový plán obnovy Európskej únie, manažovanie ukrajinských utečencov, najväčšia migračná kríza v histórii Únie, pomoc Ukrajine, sankcie proti Rusku. Mimochodom, medzitým je tu brexit, nové vzťahy Európskej únie so Spojeným kráľovstvom a finalizácia Zelenej dohody. Európska komisia pod vedením U. von der Leyenovej to všetko zvládla. Ak nie všetko vynikajúco, tak chvályhodne alebo určite dobre.