Európska únia sa stala jednoznačným globálnym lídrom v snahe znížiť emisie oxidu uhličitého. Možno je to jej relatívnym bohatstvom, možno kultúrou a možno obavami, že na globálne otepľovanie doplatí zo všetkých veľkých ekonomík najviac.
Snaha Bruselu o zelenú transformáciu prináša hmatateľné výsledky. Kým globálne emisie CO2 stále rastú a od roku 1990 sa zvýšili o 60 percent, emisie krajín EÚ sa znížili v rovnakom čase takmer o 30 percent. Svet a Európska únia idú opačným smerom. Pre Brusel to nestačí.
Táto rozdielna trajektória vývoja emisií sa ale nekončí a ešte minimálne niekoľko rokov, ak nie dekád, bude pokračovať. Európsku úniu v emisiách CO2 čoskoro predbehnú ďalšie krajiny, ktoré sa len začínajú industrializovať.
Podľa odhadov bude v roku 2050 EÚ produkovať menej ako päť percent celkových globálnych emisií. Ak sa však celkové emisie výrazne neznížia, politika samotnej Európskej únie bude mať pre globálnu klímu iba marginálny prínos. Pokračovanie existujúceho trendu totiž naznačuje, že v roku 2030 by sa emisie CO2 v európskych krajinách prirodzene znížili o 40 percent. Politici v Bruseli sa však rozhodli, že treba viac, a stanovili si cieľ na úrovni 55 percent.
Racionálnosť takejto politiky je však nedostatočná vo svetle problému, ktorý má globálny charakter. A ešte pálčivejšie vyznieva v súčasnosti, keď Európu kvári nedostatok energetických zdrojov. Bez lacnej energie bude zelená transformácia značne komplikovaný, ak nie nemožný proces.
V takejto situácii zaťažovanie priemyslu novými reguláciami a nákladmi vytvára obavy o jeho schopnosť nielen prosperovať, ale vôbec prežiť. Konkurenčné legislatívy hladné po zahraničnom kapitáli mu môžu ponúknuť podmienky, ktoré sa dajú len ťažko odmietnuť.
Dogmatický prístup EÚ, ktorý nie je v súlade s možnosťami reálnej ekonomiky, môže spraviť viac škôd ako úžitku. Mnohé škody budú pritom nezvratné. Navyše čím slabšia bude európska ekonomika, tým menšiu schopnosť inovovať a transformovať si udrží.
Posledná konferencia OSN o klimatickej zmene bola varovným signálom, že jednota s cieľom dosahovať spoločné ciele sa stráca. Štáty sa čoraz viac zatvárajú do seba a hľadajú riešenia vlastných problémov.
Pre celý svet bude prospešné, ak Európa dokáže inšpirovať a spájať. Ak však bude tvrdošijne lipnúť na politikách, ktoré sú v rozpore s racionalitou, následkom môže byť opak toho, čo chce dosiahnuť.
