Do dôchodku sa dá ísť aj skôr, než to umožní štát. Odborník vysvetľuje, aké sú možnosti

Penzijný vek nastavuje štát podľa možností verejných financií. Sú však aj alternatívy. Dekan Ekonomickej fakulty UMB v Banskej Bystrici Michal Mešťan hovorí, že pozná ľudí, ktorí išli do dôchodku v štyridsiatke, no väčšinou pracovali na manažérskych pozíciách či v sektoroch s vysokou pridanou hodnotou.

Ak si bežný mladý človek hneď po škole povie, že chce ísť do penzie napríklad vo veku 40 či 50 rokov a nechce čakať na dôchodok od štátu, je to reálne? 

Určite je. K dispozícii má v súčasnosti aj také produkty, ktoré také niečo umožňujú. Či je to však reálne pre konkrétnu osobu, závisí od viacerých faktorov. V prvom rade si treba odpovedať na tri základné otázky: kedy chce ísť daná osoba na dôchodok, v akej výške chce poberať dôchodok a ako dlho ho bude poberať. Je rozdiel, či chce mať niekto penziu sto, tisíc alebo dvetisíc eur. Potom sa dá dopočítať, koľko by mal mať nasporené, aby dostával očakávaný dôchodok nasledujúcich 30 či 40 rokov. Zohľadniť treba aj to, aký súčasný príjem má budúci dôchodca a či si reálne dokáže odkladať peniaze v takej výške, aby dosiahol potrebnú sumu pri odchode do dôchodku. Ak dvadsaťročný chce ísť na dôchodok v štyridsiatke, má pred sebou 20 rokov sporenia. Ak si počas nich bude odkladať pri priemernom osempercentom ročnom zhodnotení mesačne 150 eur, v štyridsiatke môže očakávať sumu približne 88 942 eur. To by znamenalo bez ďalšieho zhodnotenia počas nasledujúcich 40 rokov mesačný dôchodok 185 eur.

Každý si to teda nemôže dovoliť? 

Matematika nepustí. Môže sa stať, že človek v čistom zarába 1 250 eur, ale pre svoj sen o skoršom odchode do dôchodku by si potreboval odkladať 1 500 eur, ak si stanoví príliš vysokú očakávanú sumu. Najmä pre človeka s nižším príjmom to môže byť náročné a pre niekoho s minimálnou mzdou takmer nemožné. Pravdepodobnosť skorého dôchodku rastie s príjmom. Vidíme aj prípady, keď človek drasticky zníži spotrebu a snaží sa čo najviac zo svojho príjmu investovať. V takomto prípade si takmer vôbec neužíva život, nechodí na dovolenky, ale iba pracuje a možno má aj dve zamestnania. Lenže to je naozaj veľmi agresívny prístup. 

Aj príjem sa však časom mení. Osoba, ktorá zarába priemernú mzdu, môže o desať rokov zarábať dvojnásobok priemernej mzdy. To sa dá zohľadniť?

Čím neskôr si začne človek odkladať väčšie sumy, o to kratšie sa budú zhodnocovať. Úroky z úrokov nebudú až také výrazné. Ekonomická teória prezentovaná Paulom Samuelsonom v polovici minulého storočia odporúčala, aby si mladí ľudia, ak majú takú možnosť, zobrali hypotéku a tú v plnej výške investovali a využili tak vo svoj prospech finančnú páku. Ak napríklad človek investuje 150-tisíc eur, priemerné výnosy na úrovni sedem až osem percent mu môžu zabezpečiť v horizonte tridsiatich rokov až milión eur. Zároveň pri rizikovom obchodovaní, ako je obchodovanie na páku, hrá v ich prípade čas. V praxi však bežný človek nemá nehnuteľnosť, ktorú môže takto založiť. Skôr je rád, že si môže zobrať hypotéku, za ktorú si kúpi bývanie. V súčasnosti veľmi často aj rodičia majú vo vlastníctve nehnuteľnosť, ktorá je zaťažená hypotékou. 

Ak to zhrniem, nestačí začať skoro, ale dôležité je aj začať relatívne vysokou sumou. 

Je rozdiel, keď vám trh prinesie desať percent z tisíc eur alebo zo stotisíc. Keď zarobím desať percent z tisícky a Warren Buffett tiež toľko, ale z miliardy, je to obrovský rozdiel. Sú aj ľudia, ktorí si veľmi prísne škrtia výdavky, aby mali zdroje, ktoré môžu zhodnocovať. No v niektorých prípadoch je to až extrémne šetrenie. Poznám ľudí, ktorí to dokázali a naozaj išli do dôchodku v štyridsiatke. No väčšinou to boli ľudia z manažérskych pozícií, respektíve zamestnanci pôsobiaci v sektoroch s vyššou pridanou hodnotou a výrazne nadpriemernými príjmami. Kto má príjem štyri- či päťtisíc eur, môže si dať bokom dve tisícky a z toho si môže solídne nasporiť. Ak si človek odloží 150 eur, tak bude, samozrejme, kumulatívna suma nižšia. Navyše, plat mu bude rásť nielen vplyvom produktivity práce, ale často aj vplyvom inflácie. A tá znižuje kúpyschopnosť peňazí, ktoré má odložené. 

Časť ľudí verí viac nehnuteľnostiam než finančným trhom. Nehrozí však s poklesom populácie, že investičné byty nebude o pár desaťročí komu predať? 

To veľmi závisí od lokality. Takáto stratégia v Hriňovej, Tisovci či Rimavskej Sobote, prípadne niekde na severovýchode Slovenska nemusí dávať veľký význam. Ale zmysel to môže mať v okolí Bratislavy, Košíc a ďalších veľkých miest či turisticky atraktívnych regiónov. Ľudia sa stále snažia dostať bližšie práve k veľkým mestám. Riziko vnímam, ale zároveň dodám, že poznám ľudí, ktorí sa orientujú na reality, lebo tomu rozumejú, majú skúsenosti a vedia s tým robiť. Aj pri investovaní do realít platí to isté, čo pri investovaní do iných typov finančných aktív – nemali by sme investovať do toho, čomu nerozumieme. A zároveň by sme mali mať stále na zreteli, že s investíciou do realít je spojené rovnako riziko straty. 

Jedna vec je nasporiť si dostatočnú sumu do dôchodkového veku, druhá nastaviť si, ako peniaze využiť. Riešením sú aj doživotné renty od poisťovní. Tie sa v súčasnosti nezdajú veľmi výhodné. Keďže vek dožitia sa bude predlžovať, bude to takéto dôchodky ešte viac znižovať. 

Doživotná renta je finančný produkt, a kto ho predáva, pozerá sa na riziká a na to, čím sa zaväzuje. Poisťovňa si vie podľa svojich modelov veľmi dobre vypočítať, koľko sa ľudia asi dožijú, a s ohľadom na vývoj úrokových sadzieb pre nich vypočítať udržateľnú výšku príjmu vyplácaného skupine ľudí v ich poistnom kmeni. Pracujú aj s rôznymi predpokladmi založenými na pravdepodobnosti. Samozrejme, keby sa podarilo vynájsť napríklad liek na rakovinu či iný liek, ktorý by vyriešil problém jednej z civilizačných chorôb, to by spôsobilo, že noví klienti, ktorým by poisťovne počítali dôchodok, by dostali nižšie dôchodky ako ich predchodcovia. Keďže by sa väčšia časť populácie dožívala dlhšie, poisťovne by im museli dlhšie vyplácať aj dôchodok. Ak niekto bude predpokladať, že sa dožije vyššieho veku, a abstrahujeme od náhodných udalostí, akou bol covid alebo vojna, vplyvom prirodzene sa predlžujúcej strednej dĺžky dožitia budú dôchodky v budúcnosti nižšie. Laicky povedané, teraz sa rozpočítajú na priemerných dvadsať rokov dožitia a v budúcnosti až na 25 rokov. 

Doživotná renta znamená, že za rovnaké peniaze dostanú všetci rovnaký dôchodok, no niekto si ho užije iba pár rokov a ďalší možno viac ako štvrť storočia.