V čom sú si podobní Mečiar, Dzurinda a Fico alebo 25 rokov stratených príležitostí

Kniha rozhovorov, kde otázky kladie novinár Tomáš Gális, pripomína, že aj keď po dvadsiatich piatich rokoch je čo oslavovať, mohlo toho byť omnoho viac. Stačila by maličkosť. Aby politici, ktorých sme posledné roky volili a aj zvolili, konali predovšetkým vo verejnom záujme a nie vo svoj prospech.

Zabudnime na veľké idey

Slovenský ekonóm pôsobiaci vo Washingtone Dalibor Roháč v januári pre TREND povedal: Berieme ako samozrejmosť, že sme relatívne normálna fungujúca krajina v mierovej Európe, že bez pasu sa človek dostane až do Lisabonu autom bez zastavenia, že môžeme ísť kdekoľvek v Európe pracovať. To je z pohľadu slovenských dejín surreálnym úspechom.

Po prečítaní knihy M. Leška sa ten úspech javí ešte surreálnejším. Nejde o objavovanie Ameriky, mrazí už len z uvedomenia si skutočnosti, že ide o opis reality. Dnes nevieme s istotou povedať, ako by dopadlo referendum o osamostatnení sa Slovenska, ak by k nemu pred vyhlásením vzniku republiky došlo. Atmosféra spoločnosti rozdeleniu republík nepriala.

Zdroj: Premedia

Marián Leško: Chudák každý, čo po nich tú káru bude ťahať ďalej – Rozhovory s Tomášom Gálisom. Premedia, 2017, 272 s.

Marián Leško je slovenský komentátor. Od roku 1982 pôsobil v týždenníku Nové slovo, od roku 1992 v denníku Pravda. O dva roky neskôr kandidoval na spoločnej kandidátke predvolebnej ľavicovo orientovanej koalície. Pracoval v denníku Sme, spolupracoval s Rádiom Slobodná Európa. V súčasnosti pôsobí v týždenníku TREND, pripravuje a účinkuje v relácii Sedem a donedávna pracoval aj pre Nadáciu Zastavme korupciu. Napísal štyri knihy z prostredia domácej politickej scény Ľudia a ľudkovia z našej politickej elity (1993), Slovenské tango v roku jeden (1994), Mečiar a mečiarizmus (1996) a Masky a tváre novej elity (2000). Vyštudoval filozofiu a históriu na Filozofickej fakulte UPJŠ v Prešove, kde sa aj narodil.

M. Leško pripomína výrok Niccola Machiavelliho, ktorý neskôr opakoval aj prvý československý prezident Tomáš Garrigue Masaryk: „Štáty trvajú dovtedy, kým trvá idea, na základe ktorej vznikli.“ Pri vzniku Slovenska o žiadne veľké a hlboké idey nešlo. M. Leško vidí problém Slovenskej republiky v tom, že nevznikla z vôle národa a nevznikla ani proti nej, ale vznikla akosi mimo vôle národa.

A dalo by sa povedať, že do pomerne pokročilého času aj mimo vôle „otca vlasti“ Vladimíra Mečiara, ktorý sa aj pre svoje správanie nechal dotlačiť do rozdelenia Československa českým náprotivkom Václavom Klausom. „Klaus videl, že Česko-Slovensko je krajina zložená akoby z troch divízií. Čechy a Morava boli podľa neho ako-tak v poriadku, ale tretia divízia, Slovensko mala problémy. Tak sa rozhodol túto krajinu – divíziu predať jej manažmentu,“ opisuje vývoj udalostí zo začiatku deväťdesiatych rokov M. Leško.

Mečiar ako priekopník

Ako s tou divíziou jej vtedajší manažment ďalšie roky narábal, pociťujeme dodnes. Zákony boli divadlom pre verejnosť, v skutočnosti sa masovo porušovali. M. Leško napríklad pripomína, že o tom, ako prebiehala privatizácia za druhej Mečiarovej vlády, vieme z nahrávok, ktoré sa robili počas rokovania vlád a ktoré na verejnosť vytiahla krátko trvajúca Moravčíkova vláda po Mečiarovom páde. Ten príbeh poznáme. Podniky sa nedostali do rúk tým, ktorí dali najvýhodnejšiu ponuku pre štát, ale firmám (ľuďom) blízkym koalícii. Politiku „náš človek“ nevymyslel Robert Kaliňák, on je len jej z mnohých pokračovateľov.

Keď sa v roku 1994 V. Mečiar vrátil k moci, počas takzvanej noci dlhých nožov urobil radikálne zmeny, ktorými štát znásilnil tak, aby získal čo najväčšiu moc naprieč všetkými kľúčovými štátnymi inštitúciami a seba v budúcnosti neohrozil. Privatizácia prešla z výlučnej kompetencie vlády do rúk Fondu národného majetku, od ktorého rozhodnutí o rozdávaní štátneho majetku sa mohol s ľahkosťou dištancovať. „Tak sa mohlo spustiť to, čo bolo – nerád, ale použijem termín Roberta Fica – ekonomickou vlastizradou.“

Jeden príklad za všetky. Podnik Nafta Gbely s ročným ziskom vyše miliardy korún sa mal oficiálne predať za 500 miliónov korún. Nakoniec zostalo len pri prvej splátke 150 miliónov. Kto sa ešte dnes pýta, prečo nemáme diaľnicu z Bratislavy do Košíc alebo prečo sú nemocnice v dezolátnom stave, M. Leško odpovedá, lebo neboli nikdy peniaze. „Vtedy však peniaze mohli byť, ale nešli štátu, lež slávnej kapitálotvornej vrstve.“

Z náznakov systém

Málokto dnes pochybuje o tom, že mečiarizmus bol svojou formou aj obsahom najbrutálnejším režimom po vzniku štátu, ktorý nasmeroval civilizačnú os Slovenska na Východ. Nemožno tiež poprieť a neuznať zásluhy