Dvoje slovenských volieb som využil na to, aby som prebehol krajinu od východu na západ a od severu na juh. A to s počtom zastávok, ktoré zodpovedajú priemernej prezidentskej kampani, a s cieľom nájsť odpoveď na otázku, prečo krajine toľkých tvárí bude vládnuť práve duo Robert Fico a Peter Pellegrini.

Východ je východ. Z obce Runina na slovensko-ukrajinsko-poľskom pomedzí nevedie žiadna cesta, len starý pašerácky chodníček medzi Uhorskom a Haličou. Po vyhlásení miestnych, že sú „Rusíni a nie nejakí Ukrajinci“, som si uvedomil obrovský rozdiel medzi vnímaním Ukrajincov tam a v Česku. Na východe Slovenska sú to konkurenti, mafiáni a prevádzači, v Česku pracovníci na stavbách a zdravotné sestry.

Snina je skanzenom 80. rokov, kde je slovo progresívec nadávka a označenie niekoho, koho tam v živote nevideli. Prešov je o vyše sto kilometrov na západ. Vedie tam diaľnica, aj keď najmä tá z Košíc a Maďarska. Pred druhou svetovou vojnou to bolo najžidovskejšie mesto Slovenska, každý štvrtý Prešovčan bol Žid. Skoro všetci skončili v plynovej komore. Obchody na nádhernom hlavnom námestí sú zavreté a pravoslávna katedrála, postavená po vojne, vizuálne poráža evanjelikov aj katolíkov. „Z našej triedy na gymnáziu nás tu ostalo len pár. Väčšina je v Bratislave, niekoľkí odišli do Prahy,“ hovorí štyridsiatnička Janka. Okrem trochy automotivu a štátu tam žiadny poriadny zamestnávateľ nie je. Keď vláda nedávno pridávala učiteľom, tamojším sa ušlo zo tridsať eur. V Košiciach trojnásobok a v Bratislave šesťnásobok. „Fakt ma to hnevalo. Nech sa sem prídu pozrieť do obchodov, za potraviny platíme rovnako alebo aj viac než v Bratislave. Nemáme lacnejší plyn ani benzín, ani mobily,“ hovorí Janka. Neklame. Východ je chudobný, ale nie lacný.

Rómovia si vládnu sami

Zahraniční novinári, ktorí na Slovensku hľadajú niečo mimo hlavného mesta, idú na Luník IX. Lenže ten je slovenským rómskym New Yorkom. Pravé rómske Slovensko je na Spiši, odkiaľ Slováci po vojne rovnako ako Česi zo Sudet nezmyselne vyhnali karpatských Nemcov. Ale postupne nad touto časťou krajiny Slováci strácajú kontrolu, pretože až na pár obecných úradov tam vládnu Rómovia. A je ich čoraz viac. Ako ich dostať z chudoby a nevzdelanosti, Slováci za tridsať rokov samostatnosti neprišli.

Aj tie najlepšie projekty, ako „štátna“ osada Strelník, kam úrady presídlili Rómov z Letanovského mlyna, nie sú dotiahnuté. Štátne „geto“ síce ďaleko od bielych dedín vyzerá oveľa lepšie ako pôvodná osada, stále je to však geto. „Urobila som si zdravotný kurz v Bratislave, nežijeme z dávok, mám plat. Platím nájom. Muž má teraz prácu v Bratislave, ale len na zmluvu. Rómom sa stála práca nedáva,“ opisuje pani Valéria. Chcela by si na nevyužívanom pozemku pri bytovke urobiť malú záhradku. Ale starosta obce, pod ktorú geto spadá, jej to odmieta povoliť. A áno, volili tam Igora Matoviča. V Národnej rade je šesť rómskych poslancov, z toho štyria od I. Matoviča. V Česku ani jeden.

To osada Žehra pri Leviciach je plná nádejí. Vďaka peniazom Rómov, ktorí sa vrátili zo Spojeného kráľovstva, tam vyrastajú čosi ako radová výstavba. „Bolo tam dobre, ale doma je doma. Zarobili sme a vrátili sme sa,“ hovorí 18-ročný Peter v čistej bielej mikine. „Angličania“ hovoria po anglicky lepšie ako po slovensky, priviezli si peniaze, sebavedomie a nádherné autá s volantom vpravo. Nie je ich veľa, ale sú nádejou. Nádejou, že to Rómovia raz dokážu sami. Čo však bude potom? Rómsky štát?

Raj dezinformácií

V Králikoch pri Banskej Bystrici som našiel Pellegriniho tamojšie sídlo, dom na mieste s najkrajším výhľadom na Nízke Tatry a ďalšie okolité hory. Lenže tento dom bol miestom, kde sa okolo roku 2000 ukrýval najbrutálnejší vrah strednej Európy Ľudovít Sátor, ktorý má na konte zhruba päťdesiatku vrážd. Ale ten výhľad a pokoj sú tam úžasné.

V miestnej krčmičke som dostal rýchlokurz slovenskej dezinfoscény. Prišiel som tam podvečer, takže v tom ešte nebol alkohol. „Ty mi budeš tvrdiť, že v Kyjeve nevládnu nacisti? A kto vraždil Rusov v Donecku? Putin musel zastaviť genocídu Rusov!“ lieta vzduchom spolu s tým, že očkovanie proti covidu stopercentne zabíja. Niežeby som sa s tým v Česku nestretol, ale takáto koncentrovaná stredoslovenská podoba je šokujúca. Zatiaľ čo sa zvyšoval hlas, cúval som von. Otrasený, roztrasený, vydesený, čo sa to stalo. Slovensko je choré, dezinformačne nakazené. O pár dní som robil v Bratislave rozhovor s premiérom Ficom, počas ktorého aj on občas použil vety, ktoré padali na Králikoch.

Ako medveď v Kľačne ulovil pštrosa

Slovenským medveďom sa nielen Česi, ale tak trochu všetci Európania smejú. V nekonečne dlhej podhorskej obci Kľačno, kde sa stretáva Malá Fatra so Strážovskými vrchmi, o tom však miestni vedeli svoje. Nie sú tam žiadne veľhory, len kopce porastené lesmi. Do veľkých miest je to pár minút autom. Ubytoval som sa na nádhernej farme Zelená ruža a netušil som, že v tunajšej záhrade pred časom prebehlo hotové zvieracie vyvražďovanie. Farma si ako lákadlo pre turistov založila menší zverinec. A medveď, ktorý sa medzičasom naučili chodiť do miestnych záhrad a očesávať úrodu z ovocných stromov, ho zlikvidoval. Najdrsnejšie bolo zabitie miestneho pštrosa, asi prvý takýto incident v histórii, ktorý navyše natočili bezpečnostné kamery. „Bolo to veľmi brutálne, radšej to nechcite vidieť,“ hovorí mi Gabika, ktorá má na starosti ubytovanie hostí.

Medvede sa v Kľačne stali súčasťou života. Ale na hríby sa skoro prestalo chodiť. Ja som sa podvečer vydal do okolitých lesov. Autom. A dúfal som, že na nejakého medveďa narazím. V Česku totiž máme len tie, čo sa k nám zatúlajú cez hranice so Slovenskom. Stretol som len nádhernú veľkú laň. Ale ako hovoria miestni, kde sú lane, nie sú v tej chvíli medvede.

Petržalka – malé slovenské šťastie

Bratislavská Petržalka, najväčšie sídlisko strednej Európy, vyzerá ako pražské sídlisko spred desiatich-dvadsiatich rokov. Po rozostavanej električkovej trati sa preháňa vietor a nič nenasvedčuje tomu, že by sa tam niekto v dohľadnom čase chystal pracovať. Celé to petržalské mesto vozia na druhú stranu najmä hrkajúce autobusy. Z ľavého brehu Dunaja sa týmto smerom s výnimkou domácich nechodí. „Ako to tam teraz vyzerá? Roky som tam nebol,“ počúvam od svojich bratislavských priateľov z toho správneho brehu. „Nie je to žiadna nádhera, ale žijeme tu dobre. Len tá doprava do centra je stále problém,“ hovorí mi ako mnoho iných miestnych petržalských štyridsiatničiek Zuzana. Paneláky už trochu opravili, návštevník občas narazí na neuveriteľné posttotalitné zákutia. Ale keď sa Petržalka otvorí smerom k Dunaju, s veľkým jazerom na kúpanie, so slepými dunajskými ramenami, skutočnými lužnými lesmi je to zrazu naozaj celkom fajn. Na bufetových terasách je aj vo všedné dni veľa ľudí, mladé mamičky s kočíkom, cyklisti. Taká malá slovenská pohoda. Podobná, na akú narazíte v rôznej podobe na mnohých iných miestach krajiny. Nebohatej, ale ani nie chudobnej. Vlastne chápete, že kandidát, ktorý ľuďom ponúkal hlavne pokoj a nie nejaké doháňanie Západu, bude nakoniec slovenským prezidentom. A to napriek tomu, že ani on asi na petržalské sídlisko nechodí.

Autor je spolupracovník TRENDU a európsky editor webu Deník.cz