Analytik Vlachynský: Nútení živnostníci sú len politická zásterka na zvyšovanie daní a odvodov

Nútené živnosti sú pre súčasnú koalíciu vážnou ekonomickou témou. Politikom sa nepáči, že firmy svojich zamestnancov údajne nútia pod hrozbou výpovede prejsť z trvalého pracovného pomeru na živnosť. Ich cieľom je ušetriť na mzdových nákladoch. „Je to len zásterka. V časoch nízkej nezamestnanosti a vysokého počtu voľných pracovných miest je nereálne niekoho donútiť pracovať na živnosť. Hlavným cieľom politikov je vybrať od ľudí viac peňazí na daniach a odvodoch,“ hovorí v rozhovore pre TREND analytik INESS Martin Vlachynský.

V koalícii sa v súčasnosti diskutuje o fenoméne nútených živností. Považujete to za problém, ktorý by štát mal riešiť obmedzeniami?

Nútené živnosti sú značne ideologický pojem. Používajú ho najmä štátne inštitúcie a ja s takýmto označením nesúhlasím. V slovenskej ekonomike totiž nie je problém nájsť prácu. Nezamestnanosť je nízka a firmy majú problém obsadiť desaťtisíce pracovných miest. V takto nastavenom ekonomickom prostredí ťažko môže firma nútiť zamestnanca prejsť z trvalého pracovného pomeru na živnosť. V drvivej väčšine prípadov nikoho nenúti a v skutočnosti ide o slobodné rozhodnutie medzi odberateľom a dodávateľom, že ich vzťah bude prebiehať cez živnosť a nie pracovnú zmluvu. Dôvodom tejto zmeny je vzájomná snaha o zníženie vysokého daňovo-odvodového zaťaženia a flexibilnejšie podmienky.

Presnejšie označenie je teda fiktívny živnostník?

Opäť ide o pohľad štátnych úradníkov. Ich definícia vychádza z porovnania čisto vonkajších znakov. V kancelárii napríklad sedia za počítačmi dvaja zamestnanci. Prvý pracuje na pracovnú zmluvu a druhý ako samostatne zárobkovo činná osoba. Úradníci zvyčajne druhého označia za fiktívneho živnostníka. Ignorujú pritom zásadné rozdiely vo vnútornom nastavení obidvoch pracovníkov. Živnostník sa dobrovoľne rozhodol vzdať ochrany, ktorú mu garantuje Zákonník práce, a na revanš získal viac slobody a iný daňovo-odvodový model. Obidva typy zmluvných kontraktov majú svoje plusy a mínusy. Rozhodnutie, ktorý je výhodnejší, má byť na konkrétnom človeku a nie štátnych úradníkoch.

Plusom prechodu z trvalého pracovného systému na živnosť je aj platenie nižších daní a odvodov. Nie je to zneužívanie systému?

Je to niečo za niečo. Na jednej strane živnostník štátu odvedie menej. Na druhej deň aj menej dostane, či už pôjde o sociálne dávky alebo dôchodok. Živnostníci sú ľudia, ktorí sa rozhodli prevziať viac zodpovednosti a spoliehať sa najmä na seba. Štát by mal byť rád a podporovať takto nastavených ľudí, nie vymýšľať pre nich rôzne obmedzenia. Zároveň je pravda, že v systéme existuje nesystémový prvok a tým je minimálny dôchodok. Na ten majú nárok aj živnostníci platiaci minimálne odvody, čo nie je úplne fér. To je však chyba v sociálnom systéme, nie v živnostiach. 

Živnostníci ručia za spôsobené škody celým majetkom. Zamestnanci len do výšky pár mesačných platov. Nie je riziko pracovať na živnosť napríklad v stavebníctve, kde sa môžu stať veľké škody a výsledkom práce na živnosť môže byť strata celého majetku?

Živnostníci nie sú nesvojprávne bytosti, ktoré nevedia zhodnotiť riziká a musia byť treťou stranou dotlačené do správneho rozhodnutia. Drobných podnikateľov považujem za ľudí, ktorí sa vedia rozhodnúť sami a nepotrebujú na to štát. Samozrejme, prechod na živnosť má svoje riziká. Okrem spomínaného ručenia nemajú živnostníci nárok napríklad na odstupné alebo podporu v nezamestnanosti. Opakujem, je to niečo za niečo. Keby boli živnosti univerzálne výhodnejšie, dnes máme na Slovensku tri milióny živnostníkov. Ale nemáme.

Európska únia upozorňuje tiež na problém nútených živností. Najmä menej kvalifikovaní zamestnanci, pracujúci len pre jednu firmu, majú často nízky príjem. Problémy môžu mať napríklad ľudia pracujúci v rámci zdieľanej ekonomiky ako vodiči pre rôzne webové platformy.